Cez skúškové to vyzerá vždy rovnako. Odpracem sa na privát do Nitry. Doma by som sa stretala s kamošmi a využívala plnohodnotne svoj čas, a to si predsa študent v skúškovom nemôže dovoliť. Musí sa učiť, čo je tiež veľmi hodnotné, len neviem či plno.
A potom to začne, tie dni sú ako cez kopirák. Vstať, zapnúť počítač, čítať, čítať, čítať, písať, prepisovať, memorovať, vytvárať mnemotechnické pomôcky, kresliť, tabuľkovať, drtiť, drtiť, drtiť... Každú hodinu vstať, dať variť vodu na čaj či kávu, kým sa uvarí sa vycikať, aby sa nestratila ani sekunda. A zase celé odznova. Raz za štyri hodiny na balkón nadýchať sa vzduchu, popritom zjesť narýchlo zbúchaný chleba a znova.
A celý deň v pyžame. Hotové wellnes (tak sa to píše?)
Žiadni ľudia, priatelia, pokecy, reálne stretnutia,.. ešteže ten fejsbúk máme.
A keď chce študent trochu voľna, vyraziť niekam, niekoho stretnúť, vracajú sa esemesky typu: "Zajtra skúška", "Sorry,učím sa!", "Ti mece? Šak je skúškové!"
A tak sa moja slovná zásoba na väčšinu času v päťtýždňovom skúškovom období zredukuje na:
"Dobrý deň! Drobné mám, tých päť centov Vám môžem dať... Dovidenia", keď sa minie čaj.
Ach, ľúbim ľudí.
Len tu sa motá samota. Skúšková.
