A dnešok bude patriť k rozprávkam dvadsaťdva ročnej slečny. Aj s človekom, čo sa hral, že se nezlobí.
Aj s tými, ktorí držia opraty od saní. Bude po nich tma, ticho, tíšenie bolestí, možno trochu tepla.
Ten môj svet je súhra pohľadov a objatí, len nech sa ani jedno z nich nestratí v tej riave zajtrajška.
Lebo na budúcnosti ma desí jediné: už nebude, ako bývalo.
A ja už deťom nebudem seberovná. To by bolelo. To by kvílilo.
A ja by som zošalela. Zo.ša.le.la. Slabikovať je krásne.
Aj zošalieť ma baví.
Aj šalieť iba tak.
Vlakom si blúdiť, budiť sa inde a mať sny.
Hľadať východné písmenká a s deťmi klebetiť cudzím jazykom, ako doma.
Dostávať tulipány a robiť štátnice. Aj sa triasť ako osika.
Byť malý v tatranských vrchoch a obor, čo nič nezmôže, v detskej nemocnici.
Aj slon v porceláne.
A je to jedno. Aj tak je 2010 dôvodov, prečo ten rok stál za to.
Každý deň stretnúť človeka, to mi stačí.
No a keď je v tom láska, potom sladká je aj bolesť, už nielen z kníh viem, že sa oplatí žiť.
