Jeseň
zamávala červenou, stopla ma, dá mi pokutu za nedôsledné riadenie, nevnímala som jej kolobeh a teraz nemo stojím a dýcham ju.
Farebnosť nosom ide do vnútra a vôňa vbíja do očí. Nech nikdy neskončí. Pavučina vtiera sa mi do vlasov, babie leto s babami a bábkami, sa hrám na umelca. Herca. Na bábkové leto. Aj keď jeseň už zmenila čo mohla.
A korene ostávajú nezmenené, vo mne i v Tebe líha si na spánok odumretý list. Nevedel, kam ísť. Nemal cestu schodnú. Po schodoch do neba ťažko sa kráča listom. Zoslabeným jeseňou. Skrehol.
Tak pekne mi býva na jeseň, keď zase sa po lete lúčim so snami. Snármi. Keď po lete som našla zase čosi iné, čo kýchalo spomienkami. Nechýba mi už. Túžba krivoľaká sadla si na kraj potoka a riava ju strhla niekam preč. A predsa sa usmievam, lebo viem, že keď sme nedostali to, čo sme chceli, dostali sme viac. Jabĺk, viac krás, viac zostáva v nás.
A mám korene blízko pri Tebe a konáre blízko k nebu, tak aj keď listy padnú a nedotknú sa neba, aj tak v tom všetkom stále vidím Teba. A chcem tak blízko stáť, aj v búrkach častokrát, aj keď mi budeš píliť haluz a zostanem ako bambus, len použitá. Tak to bude za to stáť. Poslednýkrát na jeseň sa smiať. Na žlto i červenou. Aj kôrou drevenou sa smiať, že mal ma zase v lete Niekto rád.
Do studne ponorím, utopím ten čas a potom sa rozlúčime s letom. Padneme na zem, bez krídel a bude dobre, že lastovičky odišli. Lebo jedna lastovička leto nenosí. Bolo by jej priťažké.
A mne je zase ľahko nad tým rozmýšľať.
Nezahrávam sa s ohňom. Na jeseň som prudko horľavá.
