Ako asi môže znieť otázka novinára, ktorému sa človek takýmto spôsobom priznáva. „Aneta, priznajte sa: Ste lesba?“ A odpoveď: „Áno, áno, priznávam...“ Je nám všetkým zrejmé, že takto otázka určite položená nebola.
Zaujímavá je skutočnosť, že sa i v dnešnej dobe k našej sexuálnej orientácii priznávame. Pred pätnástimi rokmi som možno aj ja mala nutkanie podobným spôsobom sa priznávať. Tak ako sa zvykneme priznávať k niečomu zlému. „Mami, musím sa ti k niečomu priznať.“ Nasledovať môžu slzy, nadávky, odsúdenie, facka, ospravedlnenie, odpustenie? Čo iné môže nasledovať po priznaní?! Máme sa nedajbože ospravedlniť za to, že sme, kým sme? Tak to v žiadnom prípade!
Dnes odmietam priznávania sa podobného druhu. Odmietajte to spolu so mnou. Aneta Langerová, takisto ako žiadna a žiaden z nás, tým, že miluje osobu rovnakého pohlavia, nerobí nič k čomu by sa mala priznávať. Z môjho pohľadu jej môžeme byť len vďačné/í, že nám to oznámila, že vykonala tzv. verejný coming out (a ekvivalent slova coming out určite nie je priznanie!) a tým snád definitívne uzavrela kolotoč otázok týkajúcich sa jej intímneho života. I keď, ruku na srdce – až taká novina to nebola, alebo?
Takže vás do budúcna prosím, nepriznávajte sa. Oznamujte, upovedomujte, „outujte sa“. Ak reakcie na váš oznam budú negatívne, nie je to preto, lebo robíte niečo zlé, ale preto, že tí druhí nechápu. Keď vás trestajú výčitkami, nadávkami alebo bitkou, je to trest nespravodlivý a nezaslúžený.
Marcela Spiššáková
