Moji rodičia sú veľmi láskaví a trpezliví ľudia. Musia byť i silne tolerantní. Nielen preto, že ma prijali ako geja, či preto, že nemali problém, ak som si domov doniesol priateľa. Pamätám si na našu diskusiu, keď som im oznámil, že v rámci skupiny rovesníckych aktivistov budem hovoriť s miestnosťou plnou stredoškolákov a stredoškoláčok o tom, aké je to byť gejom. Dovolím si drobné odbočenie: Ak si niekto na tomto mieste myslí, že sa týmto nezmenilo „nič“, že to tá banda mladých ľudí zobrala ako „fajn, no a čo?“, tak sa škaredo mýli. Mnohí dovtedy nevideli geja naživo, mali zafixovaný obraz plný negatívnych stereotypov, ktoré som im v tom momente silne naštrbil, ak nie rovno vyvrátil. Mnohí si ešte po rokoch spomínajú na silu toho momentu, keď sa im niekto cudzí zdôveril s tak intímnou záležitosťou a oni dostali príležitosť dostať odpovede na bežné i nebežné otázky... .
Pamätám si na sklamanie, keď tento nápad moji rodičia neprijali s nadšením. Pamätám si na mierne zúfalstvo, keď som sa im snažil vysvetliť, že niekto musí začať ukazovať, že okrem „vytočených“ sú tu medzi nami aj „normálni“ gejovia. Pamätám si na zlosť, ktorá mnou lomcovala, keď sa oni snažili vysvetliť mi, že rozširovanie sa o mojej orientácii môže ohroziť moju budúcnosť či moje zdravie. Tuším padol i argument typu „ako sa bude na mňa suseda pozerať“, ale nebol príliš zdôrazňovaný, chvalabohu. Ako som už spomínal, i napriek silnému emocionálnemu náboju bola naša diskusia vecná a za drobné ústupky („Robko, popros ich, nech si to nechajú pre seba, nemusí to každý vedieť...“) som dostal povolenie ísť. Písal sa rok 2005 a ja som bol v maturitnom ročníku.
Dva týždne dozadu som prišiel domov na víkend a zvolal som „rodinnú radu“. Rodičom som predostrel svoj zámer začať verejne vystupovať ako gej. Chcem sa venovať glbt aktivizmu a chcem ísť príkladom, čo sa otvorenosti týka. V podstate som im chcel toto iba oznámiť, aby neboli prekvapení, až im zavolajú známi alebo niečo podobné... Žiaľ, rozvinula sa diskusia, ktorá nebola z tých príjemnejších. Na rozdiel od roku 2005 už nebývame v stredne veľkom okresnom meste, ale v malom (veľmi malom) okresnom meste, doslova malomeste. Nie sme tam ešte dosť dlho na to, aby sme boli „etablovaní“, brat chodí na miestnu cirkevnú základnú školu, mama robí na úrade a otec vedie fabriku. Píše sa rok 2009 a ja žijem relatívne samostatný život v Prahe.
Veľmi otvorene mi povedali, že čo sa ich samotných týka, tak by im to bolo jedno. Obaja moji rodičia sú na dostatočnej intelektuálnej úrovni, aby si prípadné posmešky a úškľabky menej „obdarených“ spoluobčanov nevšímali, prípadne ich z lásky k mojej vôli po sebarealizácii prešli s povzdychom. Je tu však môj brat, živé deväťročné dieťa, ktoré toto naše presťahovanie znáša ťažšie. Ako by to zobral on, ak by sa mu v škole posmievali deti, že jeho brat je buzerant? O prístupe jeho učiteliek by sa dal napísať ďalší blog a to sa presunul z jednej cirkevnej školy do druhej... Ako by tie „milé“ tetušky reagovali? Nedali by mu to, že jeho brat je gej, vyžrať? Som presvedčený, že on by ma miloval rovnako, i keby som mu povedal, že sa mi páčia chlapci, nie dievčatá. Ako silne by som ho však miloval ja, ak by som ho bol schopný vystaviť týmto nepríjemnostiam? Riskoval by som, že ho táto „pozornosť“ okolia nepoznačí? Toto boli otázky, ktoré mi dodnes v hlave rezonujú...
Úprimne povedané, netuším, čo by sa stalo, ak by som svoje rozhodnutie neprehodnotil. Raz však k môjmu „zverejneniu“ dôjde, to vedia i moji rodičia. Zatiaľ si však viac vážim pokojný život môjho brata, než aby som riskoval, že jeho detstvo bude poznačené dodatočnou vrstvou hlúposti jeho okolia.
Prosím, vžite sa do mojej kože a skúste sa zamyslieť, či by ste i vy „riskovali“, že sa v skutočnosti nestane... nič?
Róbert F., externý prispievateľ
