„A prečo teda si? Nemusel by si byť." počúvam niekedy. A fakt, nemusel by som byť, mohol by som byť tiež "jeden z davu", nešpeciálny prípad náhodného okoloidúceho číslo 3. Radšej číslo 5, to je moje obľúbené. Počkať, ak nechcem byť individuál, nesmiem mať obľúbené čísla. Dav nemá obľúbené číslo, dav má obľúbené bežné číslo, bežný život, bežný prací prášok. Dav má rád bežný život a bežnú smrť, bežné šťastie, bežnú radosť a bežnú bolesť. Dav strpí utrpenie, ak je bežné, vie sa radovať, ak je to bežné, zvládne svoju prácu, ak je bežná, oddýchne si na dovolenke, ale iba bežne. Čokoľvek neštandardné ho mätie, čokoľvek iné ho desí, čokoľvek nové ho trápi a čokoľvek mimo normy lieči. To je dav, ten má rád poriadok, a čokoľvek iné je predsa neporiadok, zlé, zvrhlé, choré, alebo skrátka iné.
Iné - snáď tá najhoršia nadávka, ktorú dav môže vypustiť z úst. Ty nie si náš, ty si iný, ty s nami nemôžeš pracovať, ty si iný, ty nemôžeš toto, ty nemôžeš tamto, ty sa s nami nemôžeš hrať, ty si iný. Minulý týždeň som sa skoro ráno rozprával s kamoškou a zazneli mi v ušiach dve jej vety, keď sme sa rozprávali o Amerike: „Vytvárajú konflikty, aby ich ekonomika nespadla, aby prišli do krajiny, kde ich nikto nepozval a určovali, čo je dobré a čo je zlé. Tisíce rokov pred nimi všetko fungovalo správne a zrazu je to nesprávne, je tam problém." Nechajme stranou tézy o vytváraní konfliktu, skôr ma zaujíma to určovanie toho, čo je dobré a čo je zlé. V prípade individuála a masy... pardón, davu (masa znie príliš hlúpo) je to zrejme dav, nie? Hlasovaním by to asi tak bolo. A tak, samozrejme, individuál je odsúdený na prehru. A tak niektorí radšej sklonia svoje nepokojné pierka, zabudnú lietať a stanú sa opäť škaredými káčatkami, aby ich dav neubil za to, že vedia niečo, čo dav nevie.
Nedáva to logiku, nie? O právach sa predsa nehlasuje, individuál si predsa môže postaviť hlavu, môže ísť tvrdo za tým svojím... Ale aj individuál je len človek, a ako každý človek, aj on je tvor spoločenský, a preto potrebuje niečo, čo sám o sebe nemá, ale čo dav poskytuje - spoločenstvo ľudí. A tak, aby sa necítili sami, individuáli sa stávajú súčasťou masy... Aj ja sa cítim sám, a tento text píšem uprostred dosť hnusnej depky, ako je pre individuála zvykom. Cítim sa sám, osamelý, smutný, zničený, grogy. To bude možno i dôvod, že môj text dnes nestojí príliš za zmienku. A za všetko môže dav... Nie, za všetko si môžem sám... Nie, vlastne, kto za to môže? Snažím sa úpenlivo hľadať vinníka mojej depky, miesto toho, aby som ju riešil. A ako ju mám vôbec riešiť? Zvolil som si, nie? Mohol som byť šťastný v dave, ale nie, ja som chcel rebelovať... Šťastný? Bol som šťastný s úsmevom šaša, keď som bol v dave a aj tak sám?... A som šťastný teraz, keď som bez davu a sám?... Je snáď absencia davu dôvodom môjho smútku? A jeho blízkosť dôvodom mojej radosti?... Hmmm, JEHO blízkosť. U mňa to má byť JEJ blízkosť, že? A aj tak je to JEHO. A pre JEHO nie som v dave. A prečo teda nie som v dave? Chalana nemám, tým pádom ma nič nebrzdí v tom byť v dave, a pobyt v dave má oproti samote iba výhody. Alebo žeby nie je dôvodom môjho nebytia v dave to JEHO ale skôr to JA? Alebo rečou prostou: Nie je dôvod, prečo nechcem byť v dave ten, že dav ma nechce v sebe, že nechce v sebe MŇA? Zvládne v sebe bežného človeka, čo sa na mňa podobá, ale mňa asi nie.
Čo teda ďalej? Ako ďalej postupovať? Zišla by sa mi metodika. Nejaký manuál pre individuálov, ktorí sa cítia sami. Kiežby život bol tak jednoduchý a išlo by to podobne ako v manuáloch: Stlač červený gombík, napíš heslo a budeš spokojný. Stlač zelený gombík, napíš druhé heslo a budeš i šťastný. A ja? Asi stlačím ten oranžový gombík, ten, ktorý mi znovu nasadí tvár šaša, aby som vedel zmiznúť v dave, aby ma predsa len nikto nespoznal, aby sa nado mnou nikto nezamyslel, aby ma snáď niekto nepoľutoval, aby som ja sám nemohol byť šťastný.
Tomáš
