Nedokážem si spomenúť, aké boli minuloročné Vianoce. Len letmo si rozpamätávam na opitého dedka, ktorý nám pokazil polievku a hneď po večeri zaspal v kresle. Nedokážem si spomenúť na žiadnu spomienku, pri ktorej by ku mne do troch sekúnd neprišla asociácia tvojho mena, tvojej tváre, tvojho hlasu, tvojich slov, akokoľvek šialená, akokoľvek absurdná. Viem, že sme sa minuloročné Vianoce ešte nepoznali a nedokážem pochopiť, ako taký krátky čas, akým je jeden rok, dokáže z človeka spraviť blázna. A okrem blázna aj aktivistku a dospelú ženu. Nedokážem pochopiť, ako som sa prestala báť psov, začala si prať vlastné veci, piť kávu so sójovým mliekom a tak barbarsky si ju zalievať do polovice vriacou a do polovice studenou vodou. Inak sa už ani piť nedá. A bez kávy sa nedá začať ráno. Práve mi došlo sójové mlieko, hľadám náhradu. Nedarí sa. Nechutí rovnako. Ani mlieko, ani smotana, z ktorej som ešte pred rokom šalela, a pre ktorú som skladala básne, a s ktorou som raz podviedla sójové mlieko, aby som si dokázala, že ešte nie som závislá.
Dvanásta cigareta, vonku sneží a vlastne som chcela napísať niečo úplne iné. Niečo odborné, niečo reprezentatívne pre komunitu, niečo vianočne teplé, čo by na našom blogu rozprúdilo vášnivé debaty. Namiesto toho, aby som si zobrala na mušku Nikolova alebo Tutkovú (pozdravujem a prajem pekné Vianoce), zapaľujem trinástu spomienku a vyfukujem ju do ticha kuchyne.
Teraz mi tak napadlo – čo je to vlastne tá politizácia sexuálnej identity? Čo je to byť politickou lesbou? Je to len tá sterilná odbornosť, pozitívne zviditeľňovanie neheterosexuálnych žien a mužov, vypätie všetkých síl pri písaní projektov a snaha byť vždy politicky korektnou? Nechcela som, aby posledný článok v tomto roku ukázal moje slabosti. Nechcela som začínať s metaforami o cigaretách a sójovom mlieku. Ale nechcem byť ani stále tá silná a pozitívna. Chcem byť aj reálna a smutná. A možno mám aj chuť deliť sa so svojim smútkom. A teraz som tak vianočne melancholická. A pokojne ma nazvite patetickou, pretože je to pravda.
Štrnásta spomienka bude zrejme posledná. Potom si pôjdem umyť zuby a vydrhnúť jazyk. Ráno si kúpim sójové mlieko a uvarím kávu. Zapálim si a vyfúknem spomienku. Po tisíci krát si uvedomím, ako mi chýbaš. Chýbaš mi celá. A sú Vianoce. A opäť musím byť aspoň trochu pozitívna. Sú tu ľudia, je tu rodina, sú tu tie zvláštne sviatky, atmosféra ktorých sa nedá odignorovať.
Len to som chcela – že vám želám všetkým, čo nás čítate, Šťastné Vianoce a silu. Buďte pozitívni a pozitívne, smejte sa a pomáhajte si. Majte sa radi a rady a keď to inak nepôjde, skryte svoje smútky a spomienky do cigariet, alebo do kávy, alebo skúste nejaký nízkokalorický šalát či minerálku. A keď už to nepôjde, tak si poplačte, napíšte svoj smútok na papier, namaľujte ho, alebo si ho dokola spievajte. Neublíži nám. Robí z nás ľudí. A je úplne jedno, že sú Vianoce. Všetci a všetky máme právo na emócie a pocity.
Aj keď niektoré a niektorí nemajú iné práva...ale o tých až v novom roku, opäť politicky korektne a odborne, a pozitívne...
ŠŤASTNÉ A VESELÉ VIANOCE (a životy)
Romana Schlesinger
