Práve neviditeľnosť vyplývajúca zo skrytého aspektu osobnej sexuality a podporovaná homofóbnym prístupom spoločnosti je totiž podla mňa jedným z hlavných problémov našej akceptácie v spoločnosti. Ak nemáte dobre vyvinutý gejdar (= sociálna obmena radaru na zistenie, či je daná osoba neheterosexuálnou), tak vašou jedinou možnosťou, ako budete vedieť, či napr. váš kolega v práci, spolužiačka v škole, alebo príbuzný či príbuzná v širšom kruhu rodiny patri k neheterosexuálne orientovanej menšine, je, že sa na to opýtate. Zároveň je toto aj najpriamejšia a najistejšia cesta, no človek musí mať aj natoľko citu, aby odhadol, či je táto otázka v daných okolnostiach pre danú osobu zodpovedateľná. Predsa len, jedná sa o výsostne osobnú záležitosť a odpoveď môže ovplyvniť nielen jej tón alebo apel, ale aj citový svet opýtanej alebo opýtaného, či jej alebo jeho sebavedomie ohľadom vlastného možného štatútu ako gej, lesba, bisexuálka alebo bisexuál.
Okolo coming-out-u sa toho povedalo a na webe popísalo už veľa. Existuje aj niekoľko modelov, ktorými sa vedci pokúšajú tento proces „otvárania sa svetu“ psychologicky vysvetliť. Ak si chcete o teórii prečítať viac, môžete takto spraviť na wikipédii. Ja ale tipujem, že väčšine asi viac povie osobný príbeh z praxe. Napr. ten môj...
Neviem, ako ostatní, no už ako malý chlapec som vedel, že som iný. V tom veku som to ešte nevedel pomenovať, pretože som sám nemal predstavu, v čom tá inakosť spočíva. To, že som sa ale nesprával štandardne tak, ako o do mňa okolie očakávalo (napr. že som sa radšej hrával s dievčatami a autá alebo typicky chlapčenské loptové hry ma nezaujímali), som cítil veľmi dobre aj sám. Až neskôr sa k tomuto obrazu pridal ďalší a to ten citový, keď som asi v 12ich zistil, že sa mi páčia chalani. V tom momente (ktorý samozrejme tiež nenastal z chvíle na chvíľu), akoby všetko zapadlo do seba a ja som vedel, kto som: buzerant, homoš, úchylák. Žiadne iné(pozitívne) slovo totiž pre túto skutočnosť v mojom slovníku neexistovalo. Nikto ma ho nenaučil. Neexistovali iní homosexuálne orientovaní ľudia (a už vonkoncom nie verejné pozitívne vzory) a ak existovali, tak boli vykresľovaní iba v tom najhoršom svetle. (Spomína si niekto na sexuálnu výuku v siedmaku ZŠ? Vyrastal niekto ďalší v konzervatívnej rodine?) Z dnešného pohľadu by som povedal, že som sa cítil vnútorne stigmatizovaný, no vtedy som vnímal iba dva pocity – osamelosť a strach. Nepamätám si, koľko nocí som preplakal, ale bolo ich azda na stovky. A tie slzy vo mne zanechali brázdu.
Trvalo mi dlhé roky, kým som sa sám so sebou (pretože pomoc zvonku som nemal kde hľadať, alebo som sa ju hľadať bál) vnútorne s týmto vysporiadal a zmenil pôvodný pocit strachu na pocit napätia, neistoty z reakcie na môj coming-out. Tento po čase oslabol a zmenil sa. Dnes je pre mňa coming-out skoro zábavným (no nikdy ľahkovážnym!) okamihom, pri ktorom je niekedy viac – niekedy menej srandovné pozorovať reakcie tej druhej osoby a v nich zrkadliace sa stereotypy našej spoločnosti. :)
Späť ale k príbehu. Prešlo veľa rokov, kým som sa odvážil to povedať mojim priateľom a priateľkám, môj mu bratovi, mame a otcovi... a verejnosti – napr. týmto blogom. To, že píšem pod mojim menom, je pre mňa dôležité: Je to posun môjho coming-out-u do verejnej roviny (hoci to som už robil aj na vlastnom blogu). Byť gejom – tak ako každú z našich ľudských čŕt – vnímam ako nielen osobnú ale aj sociálnu a politickú záležitosť a k tejto chcem mať možnosť otvorene vyjadriť vlastný názor a podpísať sa pod neho.
Ak sa ale vrátim k 11. októbru... Podľa mňa je našim konečným cieľom ako spoločnosť tento pamätný deň vlastne odstrániť, urobiť ho zbytočným. Coming-out by podľa mňa v budúcnosti nemal existovať. Samozrejme, fáza hľadania vlastnej sexuálnej identity tu bude stále, no akceptácia celého spektra sexuálnej orientácie by mala byť neustále prítomná. To, že žijeme v heterosexistickom svete ešte neznamená, že biologické pohlavie narodeného dieťaťa má absolútny vplyv na jeho rodovú identitu (viď transrodové osoby) alebo sexuálnu orientáciu (viď gejovia, lesby, bisexuálky abisexuáli). A preto je tento deň vlastne podľa mňa skrytá výzva k zvýšenej citlivosti ohľadom týchto kritérií osobnosti človeka a skúmania a odbúravania vlastných stereotypov, ktoré v sebe nosíme. A to platí nie len pre heterosexuálnu väčšinu, ale pre všetkých...
Môj názor je tiež ten, že každý/á vníma coming-out a jeho dôležitosť inak. A to je v poriadku. Verím v to, že človek si musí byť istý/á vlastným rozhodnutím, že sa chce „otvoriť“ svetu. Zároveň si ale myslím, že bez vnútornej akceptácie a pravdivého prístupu k sebe samému aj navonok nie je možné viesť vyrovnaný vzťah so sebou samým. To zďaleka neznamená, že to všetci potrebujeme vykričať celému svetu, ale, že máme mať možnosť to bez strachu spomenúť len tak žoviálne medzi rečou... bez homofóbnej reakcie.
Alexander Schneider
