Ja si to predstaviť neviem. Potrebovala by som riadnu dávku odvahy, aby som oslovila neznámu ženu, ktorá sa mi páči. Veď napokon takéto situácie si vždy vyžadujú odvahu.
Nedávno som bola na koncerte Alicii Keys. Bol to príjemný zážitok. Alicia je výborná speváčka, talentovaná, charizmatická žena. Jej piesne, vedia nielen rozospievať, ale aj rozcítiť. Odkaz jej piesní je celkom jednoduchý. Sú o láske. O tej ľahkej, mäkkej, prítulnej, vášnivej, často však i komplikovanej, krutej a bolestivej láske.
Pri Alicii je láska skutočná a blízka. Netreba použiť veľa nových slov na jej opis, tie staré stále fungujú a platia a všetci čakáme, že ich raz začujeme z úst osoby, ktorá sa nám páči a budú úprimné a my z nich budeme mať pocit, že sú nové a že ich počujeme a preciťujeme prvýkrát, že nás pohladia a dajú nám nachvíľu zabudnúť na trápenie. Piesne ako If ain´t got you, How come you don´t call me anymore, Slow down, Fallin, A woman´s worth a jedna z mojich najviac obľúbených You don´t know my name, sú príkladmi piesní, z ktorých sa emócie vylievajú ako vodopády. Klip k tej poslednej menovanej piesni rozpráva príbeh zaľúbenej čašníčky Alicie Keys.
Každú stredu počas obednej prestávky chodí do kaviarne, v ktorej pracuje, jeden muž. Vždy si objednáva to isté. Ona ho počas toho, ako ho obsluhuje, pozoruje. Už od prvého okamihu si ho všíma viac ako ostatných zákazníkov. Ten neznámy muž sa jej páči. Tajne sníva o ich prvom spoločnom rande, prvom bozku. A popri tých snoch si uvedomuje, že zatiaľ čo ona je doňho po uši zamilovaná, tak on ani nepozná jej meno. You don´t know my name . A potom mu jedného dňa zavolá. Telefónne číslo našla v nádobke s nadpisom „Drop your card, get a free lunch“, ktorú mali umiestnenú v kaviarni. Kto tam hodil svoju vizitku, mohol byť vylosovaný a získať obed zadarmo. Alicia si vylosovala svoje vysnené rande. Spoznal ju a navždy si zapamätal jej meno.
Ten príbeh mi pripomína moje vlastné príbehy. Situácie, keď sa mi páčili ženy, ktoré vkráčali do môjho života, alebo len tak prešli okolo mňa a ja som sa len kúpala v ich kráse a nič nepovedala, o nič som sa nepokúsila. Nebola to len moja zbabelosť a strach z odmietnutia. Bolo to vlastné uvedomenie si toho, že život, ktorý žijem a emócie, ktoré cítim, sa neodrážajú vo svete väčšiny žien, ktoré poznávam a z ktorých sa niektoré stávajú objektom mojich túžob. A nielenže sa neodrážajú v ich svete, ony tým mojim pocitom často ani nerozumejú.
Ten pocit izolácie, vylúčenosti, prežívanie (nie žitie) zo dňa na deň bez možnosti odrazu vlastných pocitov vo svete, v ktorom žijete a čakanie, že sa niečo zmení a vy raz ukážete všetky vaše farby, bez hanby a s hrdosťou, zažila asi nejedna lesba a nejeden gej.
Našťastie už prešli roky od chvíľ, kedy som sa takto cítila ja a môj život už dávno nie je len o čiernych farbách. A verím, že generácie, ktoré prišli a prídu po mne, zažívajú a budú zažívať vo svojich začiatkoch uvedomenia si svojej odlišnosti silnejšie pocity slobody, že našli a budú nachádzať viac priestoru pre vyjadrenie svojich emócií. A že to nebude len v teplých baroch, na internete, za zatvorenými dverami anonymných životov, ale že ten priestor nájdu vo svojej každodennosti, v rodine, v škole, v práci, na ulici, v kaviarni a že tá predstava, že sa niekto cudzí alebo blízky dozvie o nich celú pravdu, už nebude taká vzdialená, ako bola - a sčasti stále je - mne.
Možno sa na ďalšom koncerte Alicie, alebo inej Love Divy, stretneme viacerí/é vyznávači a vyznávačky queer lásky. A spoločne budeme načúvať odkazom jej skladieb. Veď napokon reč lásky je univerzálna.
Marcela
