Nechcem sa veľmi rozpisovať o tom, kto a ako v Kalifornii volil a kto a ako na to potom reagoval. Myslím, že svetové spravodajstvo je plné správ a záberov z protestov, ktoré toto rozhodnutie v celých USA vyvolalo. Skôr sa chcem pozrieť na otázku manželstva z môjho pohľadu a odkryť moju argumentáciu, prečo si myslím, že by malo byť umožnené aj homosexuálnym párom na Slovensku.
Ak chceme zistiť, či je manželstvo ako inštitúcia schopná pojať do svojej definície aj páry rovnakého pohlavia, nesmieme sa nechať opiť rožkom, že manželstvo bolo a stále je nemeniacim sa kultúrnym inštitútom. Tak ako v prípade každého pojmu, aj manželstvo bolo a je meniacim sa útvarom, dokonca v mnohých prípadoch prekonalo oveľa väčšie zmeny, ako je tá, ktorú požaduje lesbi-gejská komunita. Ako teda vyzerá krátky prierez dejinami manželstva?
Pôvody rodinného života a asi aj manželstva môžeme sledovať až do ďalekého staroveku, kedy rodiny pozostávali z voľne organizovaných skupín asi 30-tich osôb, s niekoľkými mužskými vodcami, viacerými ženami, o ktoré sa delili, a deťmi. Keď sa lovci a zberači usadili v prvých agrárnych spoločnostiach, vyžadovalo si toto zriadenie stabilnejšie pravidlá. Prvé záznamy o manželských zväzkoch pochádzajú ca. z roku 3250 pred. n. l. z Mezopotámie. Počas ďalších storočí sa manželstvo rozšírilo do okolitého sveta a tak sa stalo súčasťou hebrejskej, gréckej alebo rímskej kultúry. Podľa Starého testamentu boli napr. Hebrejci nejaký čas polygamným národom. Ak mi napríklad zomrel brat, musel som si zobrať jeho ženu za manželku. Okrem toho bola povinnosť otca, vybrať manželky pre jeho synov. V starovekom Egypte sa počas Kleopatrinej ptolemajskej dynastie dokonca praktizovali manželstvá medzi bratmi a sestrami, v úcte k božskému súrodeneckému páru Osirisa a Ísis. V niektorých pôvodných indiánskych kultúrach amerického kontinentu boli dokonca možné – a veľmi vyhľadávané – manželstvá s transrodovými ženami narodenými v mužskom tele, tzv. berdačmi. Až do 9. storočia nemalo manželstvo v Európe nič spoločné s náboženstvom. Circa do 12. storočia sa počas oslavy potom síce vymieňali požehnania a modlitby, no kňazi začali byť súčasťou ceremoniálu až neskôr. Počas 13. storočia v Anglicku začali byť sobáše náboženskými záležitosťami, no cirkev iba požehnávala manželstvo a nežiadala žiadnu oddanosť. Až v roku 1563 žiada Trentský koncil katolícke manželstvá slávené v katolíckom kostole kňazom a pred dvoma svedkami/kyňami a od 18. storočia je sa dá hovoriť o rozšírení tohto modelu do celej Európy.
O láske v týchto manželstvách ale nebolo chyrovať. Väčšinou to boli zväzky založené na rodových či klanových líniách, majetkových vzťahoch a náboženských príslušnostiach. V niektorých kultúrach boli dokonca zaužívané svadby detí, svadby dohodou, vená, sobáše s určitými božstvami, atď. Každá z týchto foriem bola v danej dobe a na danom mieste tou „tradičnou“ formou manželstva. Asi tak „tradičnou“ ako je tá, na ktorú nás v dnešnej dobe a dnešnom území Slovenska odkazujú niektoré osoby verejného života.
Romantická predstava o manželstve sa začína zaužívať až okolo roku 1920. (Áno, nie je to ani storočie starý koncept!) Napriek tomu v roku 1967 sa až 75% amerických mladých žien ešte stále vyslovilo za manželstvo s mužom, ktorého nemilujú, ale ktorý spĺňa iné kritériá: vie sa postarať o rodinu, je slušný a triezvy. Dôraz na lásku v manželskom vzťahu vzrastá až postupne so zvyšujúcim sa postavením žien v spoločnosti a možnosťou plánovaného rodičovstva počas 20. storočia. Dochádza k individualizácii spoločnosti. Ľudia začínajú byť vyberavejší, s kým a kedy sa zosobášia. Profesor Andrew Cherlin z John Hopkins University hovorí – a ja s ním po tomto výpočte musím súhlasiť: „To, čo sa stalo, bolo, že nie gejovia a lesby zmenili manželstvo, ale že ho zmenili heterosexuáli. Zmenili ho z pôvodného inštitútu, ktorého centrom boli deti, pravidlá a normy, na inštitút, v ktorom je dôležitá osobná spokojnosť, spolužitie a láska.“ A ak je teda láska, spolužitie a osobná spokojnosť tým, čo dnes definuje manželstvo, prečo ho potom upierať homosexuálnym párom, ktoré spolu žijú na základe presne týchto presvedčení?
Nehovorím tu o náboženskom chápaní manželstva. Naša Ústava zaručuje slobodu náboženského vyznania (čl. 24 (1)) a ak niekto chce, tak môže uzavrieť manželstvo pred orgánom cirkvi (§2 Zákona o rodine). Zároveň ale naša Ústava umožňuje aj právo byť bez náboženského vyznania (čl. 24 (1)) a tým pádom sa necítim ako občan byť viazaný akoukoľvek náboženskou (napr. kresťanskou) definíciou manželstva. Špeciálne, pretože v Ústave sa píše, že Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo (čl. 1 (2)).
Zákon o rodine (inak, veľmi kvetnato napísaný zákon, odporúčam prečítať!) definuje manželstvo ako: „zväzok muža a ženy“, ktorého „hlavným účelom (…) je založenie rodiny a riadna výchova detí“. Tiež sa v ňom píše, že „rodina (…) je základnou bunkou spoločnosti“ (čl. 2). Klamal by som, ak by som tvrdil, že ja alebo lesbi-gejská komunita si praje niečo iné! Ide predsa o to, aby z našich detí vyrástla zdravá generácia, ktorá naplno využije svoj potenciál, ktorý jej dáme do vienka.
A keďže gejovia a lesby nie sú sterilní/é, môžu mať a aj majú deti. Žijú v rodinách. Vychovávajú svoje potomstvo a je jedno, či sa jedná o osvojené alebo vlastné deti. Ak teda ide v manželstve o rodičovstvo, o rodinu a jej funkciu v riadnej výchove detí, kde je tu rozdiel medzi heterosexuálnym a homosexuálnym párom, ktorý chce, aby mu štát poskytol ochranu a potrebnú starostlivosť? Áno, ide o inú formu rodiny, ale sám zákon hovorí: „spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni“ (čl. 2). Tak žiadam, aby chránila! Áno, si to ty, milý čitateľ, milá čitateľka... ty si spoločnosť... a ak si sa teda prostredníctvom svojich zástupcov uzniesol/a na tejto Ústave a na princípoch tohto Zákona o rodine, tak potom... Chráň! Posilni manželstvo tým, že ho umožníš všetkým tým párom na Slovensku, ktoré sa oň snažia, pretože ho tiež vnímajú ako niečo špeciálne, o čo je hodné sa uchádzať. Nezávisle od pohlavia.
Alexander Schneider
