--- Iba sen...---
Mal som chlapca,
bol sladký, vtipný,
moje srdce získal...úsmevom,
vypadal byť nevinný.
Stačil mi, len jednoduchý pohľad,
ale nevedel som.
Bude to on?
Láska tvoja už nežiari v tme,
moja však trpí, mre.
Osud si náš prerušil,
môj cit, naveky udusil.
Nuž Svet, raď mi,
ako objaviť lásku v´ mne,
životom skúšaný,
Lazar vo mne, mrie, nežije.
Mám chlapca,
prítulnosť mu cudzia nie je,
lež neviem,
môj sen ma bije,
NIE!
Mrákota za chmárou ma derú zo sna,
žijem stále,
ako sprostý,
z´ dňa na deň, kameň mi v hrudi bije.
Skončiť to treba,
kameň kopať,
len preč,
nechcem ta na mojom srdci mať.
Tmavá noc,
žiarivý mesiac v tieni sa skrýva,
svetlá lámp neúprosná čiernota požiera,
trpká príchuť rozlúčenia.
Ach, tie nekonečné pochody cudzích tiel.
Nuž teraz ma márnosť gniavi,
prázdnotu necítiť,
priplazí sa,
potichu a beztrestne.
Lazar mŕtvy je.
--- Prebudenie ---
Žiariace more odráža lúče Hélia,
more je živé, plné slnka.
Šepot vánku v ušiach ľahko znie,
svojou krásou ohromuje.
Zelené lesy krope jemný dážď...
Z pôdy sa šíri jemná vôňa hliny...
Vtáky sa stihli skryť do svojich skrýš.
Obdivujem sily,
ktoré to umožnili.
Zrazu koniec,
divé prebudenie,
snívanie skončilo, bol to len sen.
Zmenil sa...
V sladké pokušenie.
Tvoje pery ma prebudili,
bozkom,
nie dlhým, tak akurát
otvoril som oči a usmial sa
bozk som opätoval
i ty.
Začervenal si sa.
Vychutnávajúc si nektár tvojich úst,
ďakoval som osudu, za spojenie v jedno.
--- Zabitá nevôla ---
Jeho úsmev ma hreje pri srdci,
tep sa mi zvýšil, bol v mojej blízkosti.
Viem, že tejto noci sa zídeme,
láskou nás potvrdiť večnosti.
Videl som ho, prišiel.
Utekám, nech ťa neminiem.
Červenám sa, ale vravím bez hanby:
Naša blízkosť
nerada videná je.
Nuž,
oko zlé zvyknúť musí si.
Musí, lebo spravodlivosť na tomto svete je!
Má byť, bola, je...
Nenávisť nemôže prehlušiť to, čo cítime.
Z blízkosti našich sŕdc,
sa zrodil cit.
Nehanbím sa,
chcem tu pre teba byť.
Cítim to tak,
a veď i ty,
ľúbim Ťa.
Nezoberie mi ťa nik!
Johny
