Pred lesbickým feminizmom väčšina žien považovala lesbizmus za synonymum ženskej homosexuality - t. j. za erotiku medzi ženami. Mnohé lesbické feministky sa však snažili rozšíriť definíciu pojmu lesba tak, aby zahrnul aj ženou identifikovanú ženu, ktorá sa usiluje o dosiahnutie politickej, sociálnej, ekonomickej a emocionálnej solidarity s inými ženami, ale ktorú nemusia nevyhnutne ženy sexuálne priťahovať. Epigram zo 70. rokov, ktorý sa pripisuje lesbickej aktivistke Ti-Grace Atkinson, stručne vystihuje tento koncept: "Feminizmus je teória, lesbizmus je prax." (Hogan, Steve - Hudson, Lee: Completely Queer: The Gay and Lesbian Encyclopedia.) Touto úvahou nad politizáciou lesieb, sa autorka nesnaží poprieť fakt, že muži nie sú feministi (v radoch politicky činných gejov je tomu práve naopak), ale sa snaží poukázať na bytostnú neoddeliteľnosť dvoch identít lesbických žien (neheterosexulity a sociálneho rodu ženy).
Ak posunieme politikum neheterosexuality do reálneho slovenského kontextu, čitateľom a čitateľkám môže vyvstať otázka: „Na čo to je dobré? Azda existuje niečo také ako politický heterosexuál, alebo politická heterosexuálka?“
Ivan Požgai, žiaľ už nebohý slovenský gejský aktivista, vysvetlil v roku 2001 v relácii Slovenského rozhlasu Pyramída svoje gejské politikum nasledovne: „Ja, Ivan Požgai sa považujem za politického geja. Vlastne, ja nerobím nič iné, iba to, čo robia heterosexuáli. Ak je pre heterosexuálov prirodzené a normálne, že sa správajú ako heterosexuáli na diskotékach, na úradoch, kdekoľvek, tak potom je aj pre mňa prirodzené, že sa správam na diskotékach, na úradoch, v reštauráciách ako gej. Nerobím nič iné, iba to, na čo mám ako občan právo. Totiž, situácia je taká, že nie gejovia a lesby sú perverzní, ale situácia, v ktorej sa nachádzajú. Pokiaľ bude táto spoločnosť v takom štádiu, že ja nebudem nútený správať sa ako gej, a pokiaľ oni sa nebudú správať ako heterosexuáli, tým mám na mysli ich heterosexuálny imperatív, zdôrazňovanie ich heterosexuality, tak potom môžem povedať, že žijem v normálnej spoločnosti.“
Aktivisti a aktivistky obhajujúci práva sexuálnych menšín sú často označovaní a označované za exhibicionistov/ky, za tých a tie, ktorí/é svoju sexuálnu orientáciu povyšujú na niečo mimoriadne. Často sú obviňovaní/é, že žiadajú pre seba alebo pre neheterosexuálnych mužov a ženy nadštandardné ohodnotenie a uznanie. To však nie je pravda. Aktivistky a aktivisti žiadajú len tie práva, ktoré môže úplne prirodzene a nespochybniteľne využívať heterosexuálna väčšina. To, že sa neprezentujú len ako muži a ženy, ale ako neheterosexuálni muži a ženy a preberajú tak na seba úlohu pozitívnych identifikačných vzorov neheterosexuality, je jediný spôsob ako témy, ktoré prezentujú, zviditeľniť. Zároveň je to aj spôsob, ako explicitne poukázať na legislatívne nedostatky v krajine, v ktorej pôsobia. Držiac sa prizmy, nepomenované je neviditeľné, narúšajú heterosexuálny imperatív a heteronormativitu a otvárajú tak potrebné a dôležité spoločenské diskusie – takmer vždy za cenu osočovania a výsmechu zo strany či už niektorých politikov, demagogických cirkevných predstaviteľov, alebo radikálnych skupín.
Záverom si nemôžem odpustiť krátke zamyslenie nad všeobecným cieľom, nad filozofickou podstatou neheterosexuálnej politickej identity. Častokrát sme už počuli slová ako emancipácia, či integrácia. Z týchto slov mám pri svojej práci lesbickej aktivistky najväčší strach. Prečo sa donekonečna hovorí o integrácii neheterosexuálnych ľudí do heterosexuálnej spoločnosti? Je to len preto, že sú menšinou? Prečo ešte žiadny heterosexuál alebo heterosexuálka verejne nevystúpil/a s výrokom: „Je potrebné integrovať heterosexuálnu väčšinu do neheterosexuálnej menšiny!?“ Akou cenou zaplatíme za takúto integráciu?
Rada skončím z môjho pohľadu nadčasovou úvahou bývalého gejského aktivistu Petra Králika, ktorý svoje obavy z reálneho úspechu politizácie sexuálnej identity vyjadril nasledovne: „Za dôležité pokladám aj objasnenie nášho politického úsilia, teda toho, o čo nám ide. Ide nám o integráciu, emancipáciu, koexistenciu, kooperáciu. Obávam sa, že integrovaný homosexuál, ktorý radikálne politizuje svoju sexuálnu inakosť, je vlastne homosexuálny občan prejavujúci sa heterosexuálnou politikou. Inak povedané - emancipovaný homosexuál je spoločensky sa správajúci heterosexuál, myslím tým, že emancipovaný homosexuál prijíma za svoje všetky heterosexuálne stereotypy a spoločenské návyky. Je to možno náš ústredný problém, ktorý si nateraz nedokážeme ani do dôsledkov uvedomiť.“
Romana Schlesinger
