Extrémna čistota a svätosť lásky

Pár citácií z http://www.redemptoristi.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=758
(Odporúčam prečítať.)

Kto sa dostal sem, možno začne uvažovať nad tým, prečo som odcitoval tieto zvláštne názory. Nuž, ako asi každý pochopil z nadpisu, budeme sa zaoberať syndrómom extrémnej čistoty. Nie, milí veriaci a milé veriace, syndróm extrémnej čistoty nemá nič s hygienou, skôr so strachom z vlastnej sexuality. Rozprával som sa o tomto syndróme s pár svojimi známymi, aby som si dobre a poriadne pripomenul niektoré názorové prúdy v rámci kresťanstva, kde sa tento syndróm v hojnej miere vyskytuje. Dovoľte, aby som vám prezentoval výsledky:

Keď príde k otázke bežného heterosexuálneho vzťahu mimo manželstva, kresťania sa dostávajú často do sporov kvôli tomu, ako ďaleko zájsť, čo je ešte dovolené a čo je už hriech. Je to pohľad? Držanie za ruku? Sedenie na posteli? Prvá pusa? Večera? Prechádzanie pri mesiačiku? Tanec? Spoločné bývanie? Flirt? Sex? Každý vidí hranicu niekde inde, ťažko povedať, podľa čoho. A do tohto všetkého vstupujú niektorí morálni teológovia so svojou všepravdou, aby nám, každému osobitne, no zároveň všetkým rovnako povedali, pokiaľ iba naše vzťahy môžu ísť. A ak nejdú? Nuž, nechceme predsa kvôli peknej chvíľke skončiť v plameňoch pekelných, nie?;) Najhoršie na tom je, že teológovia, aby ochránili nevinnú dospievajúcu dušu od morálneho úpadku, neváhajú ani sekundu a bez problémov ukrižujú i jej vzťah. Chodíte spolu? Kľudne. Prejavujete to? To nesmiete, to je hriešne, to je amorálne, Ježiš sám povedal... A tak mladý človek, ktorý sa rozhodol zobrať vieru vážne, v strachu o dušu svoju i svojej polovičky, rozhodne obmedziť seba samého i svoju polovičku. Čo z toho vznikne? Tzv. vzťah nevzťah, keď sa obe polovičky boja prejaviť akúkoľvek náklonnosť voči tomu druhému, aby nehrešili. To ale nestačí, držia na uzde i svoje myšlienky, veď práve tie spôsobujú ohavnosti a hriech, a to predsa mladý veriaci či mladá veriaca nechce. Musím snáď zdôrazňovať, že výsledkom takýchto snáh sú psychické trosky, ktoré nie sú schopné sa odovzdať človeku, dokonca ani otvoriť sa? Ktoré sa tak obávajú o svoju svätosť, že sa stanú dobrovoľnými martýrmi, avšak bez viditeľných znakov? Pamätám si jedného chalana, ktorý mal vzťah, všetko bolo v pohode... alebo sa zdalo byť v pohode. Avšak potom prišla na rad extrémna čistota. Vzťah sa rozpadol, aj keď, pravda, bolo tam viac faktorov, ale jeden výsledok bol jasný: dievča zlomené a rozčarované. Najpatetickejší na celom prípade je jeho koniec: chalan je teraz mníchom. S ďalším kamošom sme tento syndróm tiež preberali, a keďže som vedel, že sám ním kedysi trpel, pýtal som sa ho naň. Jeho šťastím bolo, že sa tohto syndrómu zbavil včas, inak ktovie, mohol som sa baviť s "bratom Michalom". Na druhej strane je tu i iný prúd, ktorý som spoznal pri rozprávaní sa so známou z duchovnej obnovy pre homosexuálov. Tam som zasa videl úplne opačnú tendenciu: poukazovať na obete pornografie, presexované okolie a z tohto dôvodu obhajovať extrémnu čistotu. Nuž, tento názor mňa osobne neuchvátil - nikdy sa mi nezdalo, že by kresťanstvo malo za úlohu ísť metódou "dostaneme vás do neba, aj keby vás to malo zabiť!". Je to váš cieľ? Nuž, na jazyk sa mi potom dostáva otázka: načo je vám vzťah, keď je tam toľko rizík? Načo je vám niečo, čo vás dennodenne oberá o energiu miesto toho, aby vám to dávalo pocit šťastia a domova?

Omnoho desivejší je ale pohľad extrémnej čistoty na bežného homosexuála. Bežný veriaci heterosexuál má šancu, prežije chvíľku vo vzťahu bez manželstva, rýchlo na to "vhupne" a už si môže zažívať obmedzenú, ale predsa slasť vzťahu v manželstve. Homosexuál toto právo nemá - ak bude mať vzťah, bude odsúdený na doživotné lapanie po dychu pri vzťahu, v ktorom sa nemôže prejaviť, pri vzťahu, ktorý by kľudne mohol mať s kýmkoľvek, pretože sa nijak neodlišuje od bežného priateľstva a nikdy sa nijak odlišovať nebude. Extrémna čistota de facto nedáva žiadnu inú možnosť, homosexuál musí byť celibátnik a nikdy inak. Nezáleží na tom, či je človek stvorený pre celibát, nezáleží na tom, čo cíti vo vnútri, už sa taký narodil a nemôže urobiť nič iné. Pridajme k tomu vyjadrenia o homosexualite z úst kňazov, prednášateľov na kresťanských festivaloch, či tých "vyliečených" a máme ešte vzrušujúcejší obraz (v obraze nepoužijem rodovo citlivý jazyk, keďže som sa v katolíckej cirkvi ešte nestretol s tým, že by niekto uvažoval nad lesbami v spoločenstve veriacich): 
Si homosexuál? Nuž, máš 3 možnosti:

Možnosť prvá: nájdi si vzťah, ak bez neho nedokážeš vydržať. Samozrejme, nikto ti nezakazuje milovať muža. Čo ti zakazujeme, je tá skazená a vnútorne nezriadená žiadostivosť. A sem zaraďujeme i bozky, dotyky, pohladenia, tanec, držanie za ruku... (nasleduje polhodinová prednáška o tom, čo všetko patrí k tejto žiadostivosti, kto chce, môže medzitým skočiť do bufetu).

Možnosť druhá: nenájdi si vzťah. Koniec koncov, je to lepšie, vzťah by ťa len zbytočne zväzoval a pokúšal k nečistote. Pripodobni svoje utrpenie Kristovi, buď medzi ľuďmi, zameraj sa na sociálne služby, pomoc bezdomovcom, prostitútkam, skrátka vydedencom spoločnosti tebe podobným. Zabudni na to, že tvoj dom je prázdny, veď ťa predsa obklopujú ľudia, tak nemôžeš byť osamotený. Že si? Ale neblázni, my predsa vieme viac o tvojich pocitoch než ty sám.

Možnosť tretia: hovoríš, že takto nemôžeš žiť? Je tu aj iná cesta, cesta slobody v Kristovi. Môžeš predsa žiť v bežnom, slušnom manželstve s dobrou ženou ako my. Samozrejme, my ťa do toho nenútime, rozhodni sa sám. (Tí pozornejší si už všimnú, že v pozadí je nachystaná nevesta a svadobná zmluva.)

Samozrejme, ťažko sa vnímajú heterosexuálovi problémy homosexuála, ako sa hovorí: sýty hladnému neverí. Obaja, hetero i homo, si ale niekde hlboko uvedomujú, že láska nie je len podpísanie zmluvy, či vyhlásenie "teraz spolu chodíme", že láska sa skrýva práve v tých prejavoch, od maličkostí až po veľké obete. A obaja cítia vnútri seba tlak, aby, keď už vo vzťahu sú, ho i skutočne prejavovali a prežívali, a nie zotrvávali v chladnom úsmeve. Niektorí teológovia tento tlak nazývajú "pokúšanie", a fakt, že ho človek cíti hlboko v sebe, odôvodňujú tým, že je to diablova hra s človekom. Pamätám si, že keď si jeden kamoš prečítal hore citované, poznamenal: "Šťastie, že to nie je oficiálne učenie Cirkvi." A ja som sa mohol len ironicky v duchu uškrnúť a pomyslieť si: "Škoda, že pre mňa žiadne iné učenie Cirkvi neexistuje."

Tomáš alias Slniečko