"Počuli ste už o homosexualite? Áno, nepohoršite sa, ale skutočne existuje. A je treba s tým niečo robiť." Takto nejako asi začali vznikať prvé združenia vo svete, ktoré na strane jednej videli nezriadenú deviáciu a na strane druhej videli človeka, ktorý sa z toho určite nejako dokáže dostať. Stačí mu len... pomôcť. Pomôcť dostať sa zo zlých, deviačných homosexuálnych chúťok a vzbudiť v ňom zdravý heterosexuálny potenciál. Takéto skupiny nájdete aj v súčasnosti. Ja osobne som našiel jeden poznávací znak, podľa ktorého viem, či je daná osoba "odtiaľ" (a doteraz ma nesklamal): "Terapeut", alebo "pomáhateľ homosexuálom" v prvom rade neverí, že existuje homosexuál - existuje iba človek, ktorý je trápený homosexuálnymi nápadmi, či homosexuálne cítiaci. Homosexualita pre nich nie je alternatívna orientácia, ale iba niečo dočasné, niečo, čo zakrýva heterosexuálny potenciál. Inak povedané: Všetci ľudia sú heterosexuálni, len niektorí na to (z rôznych príčin) zabudli a dostali do hlavy homosexuálne myšlienky, či cítenie.
Ako ste teda už asi pochopili, reparatívna, či konverzná terapia je terapia, či liečenie, ktoré z homosexuála urobí heterosexuála. Na svete existovali štyri väčšie organizácie, ktoré pôsobili v tomto smere:
1. Exodus, viacdenominačná kresťanská organizácia založená v roku 1976, ktorá hlása "odkaz slobody od homosexuality skrz silu Ježiša Krista" - pôsobí dodnes.
2. Podskupina americkej Focus on the Family s názvom Love Won Out - pôsobí dodnes.
3. Courage, (primárne) katolícka organizácia, ktorá vznikla v roku 1980 - v súčasnosti už ale upustili od reparatívnych terapií a hlásajú skôr "život v čistote" podľa učenia Katolíckej Cirkvi o homosexualite.
4. NARTH (National Association for Research & Therapy of Homosexuality) - organizácia vedecká (podľa môjho názoru skôr pavedecká), pričom ich prvé stretnutie sa datuje na rok 1992.
V rámci Slovenska potom môžeme hovoriť o organizáciách, či jednotlivcoch: Linka Valentín, Občianske združenie Rieky, brat Radko a v súčasnosti i združenie Pastor bonus.
Spolu s týmito organizáciami prišiel i záhadný pojem, pre niektorých znamenie úspechu: ex-gay. Tento pojem sa používal (a používa) pre vyjadrenie človeka vyliečeného od homosexuality. Eufória netrvala dlho, pretože iba pár rokov po ňom sa vyvinul ďalší pojem: ex-ex-gay. Tento si už privlastnili ľudia, ktorí sa daných reparatívnych terapií zúčastnili, ale "neboli úspešní". To možno vidieť v mnohých smeroch: Prvý smer je ten, že v skutočnosti úspešní boli - samotní predstavitelia Exodusu, či NARTHu totiž tvrdia, že homosexualita je len momentálne rozpoloženie stavu mysle, jeho vyliečením človek získa svoj heterosexuálny potenciál... Ale nikto netvrdí, že ten heterosexuálny potenciál si udrží až do konca svojho života. Práve naopak. Pripúšťa sa možnosť, že homosexualita ako taká sa "vráti", ale to nie je prejavom neúspešnosti liečby - prejavom úspešnosti liečby je predsa to, že človek v danej chvíli (tesne po liečbe) nepociťuje homosexuálne pocity a pociťuje heterosexuálne. Keď niektorí ex-gayovia pochopili, aké krátke trvanie má "vyliečenie", spojili sa a začali vytvárať akési... dalo by sa to nazvať spolky odboja: Beyond Ex-Gay, či Ex-Gay Watch. Ich asi najväčším úspechom bolo zorganizovanie tzv. Ex-Gay Survivor Conference v apríli 2007.
Keď ale hovoríme o reparatívnych terapiách, musíme tiež spomenúť, ako vlastne prebiehajú. Nuž, na túto otázku je ťažké odpovedať, pretože prístupy sú rôzne, závisiace mnohokrát od svojvôle terapeutov. Typickým príkladom svojvôle je Richard Cohen - pôvodne homosexuál, teraz heterosexuál, ktorý sa rozhodol dať nádej ostatným homosexuálom. Jeho techniky sú príkladom svojvôle - na jednej strane využíva techniku používania "bioenergie", kde mlátením tenisovou raketou do vankúša s kričaním "Otec!" sa máme vysporiadať s nedoriešeným vzťahom s otcom - podobne i s akýmkoľvek iným mužom. Hneď nato je tu technika, pri ktorej je potrebné, aby si klient vytvoril intímne, nesexuálne priateľstvo s heterosexuálnym mentorom, ktoré spočíva v neustálych objímaniach, či šteklení. Príde vám to zvláštne? A to iba začíname. Medzi ďalšie techniky sa zaraďuje exorcizmus, elektrošoky, či "hovorenie nad hrobom" - človek si ľahne na zem, ostatní idú okolo neho a rozprávajú, akoby boli na jeho pohrebe, pričom hovoria o tom, aká je to škoda, že "nešiel po správnej ceste", že "ostal homosexuálom", atď. Samozrejme, máme tu i "tradičné" terapie, kde sa terapeut snaží zistiť príčinu homosexuality v zlom vzťahu k rodičovi toho istého pohlavia, nešťastnej láske, nesprávnych rodových rolách - možností je nepreberne a vždy je koho obviniť. A v prípade, že terapia neúčinkuje, je ten obvinený jasný. Čo potom s ním? To nikto netuší - terapia predsa nemôže zlyhať, zvlášť, keď existujú stovky tisícov úspešných prípadov. A tak sa s ním skrátka nedeje nič - zmizne, neexistuje, veď každá terapia má i neúspechy. Čo si potom počne daný človek? Keď odvšadiaľ počuje, že sa vlastne iba nedostatočne snažil? Tam už, žiaľ, niet pomoci... A skutočný terapeut sa musí pokúsiť napraviť to, čo ten reparatívny dovrzal, skôr než bude neskoro a daný "nevyliečený" nespácha samovraždu, ako je to, žiaľ, veľmi častým prípadom na konci reparatívnych terapií.
A ako sa k tomu stavajú odborníci v oblasti psychológie? Za svet mi stačí spomenúť Svetovú Zdravotnícku Organizáciu (WHO), Americkú Psychiatrickú Asociáciu (APA), či Americkú Akadémiu Pediatrov (AAP). Ich stanovisko, spolu so stanoviskom pár ďalších, pre niektorých asi bezvýznamných organizácií, je zverejnené na: Just the Facts about Sexual Orientation & Youth: A Primer for Principals, Educators, & School Personnel .
Komu sa nechce čítať, tak aspoň v skratke: Homosexualita nie je choroba, tým pádom nie je čo liečiť, či používať reparatívnu terapiu. Daná terapia môže ale spôsobiť vážne poruchy a problémy u detí i dospelých.
Chcete to po slovensky? Kľudne: Reakcie na text Trpké ovocie terapie homosexuality .
Záverom... Rozmýšľam, čo mám povedať na záver... Rozmýšľam nad tým, prečo vlastne reparatívne terapie vznikli? A vzhľadom k tomu, že ich poväčšine založili práve kresťania, tak musím rozmýšľať nad tým, ako do toho všetkého pasuje kresťanská láska? Je snáď prejavom kresťanskej lásky robiť z druhého človeka experiment? Naprávať ho tak, aby sa nám páčil, bez ohľadu na to, ako sa skutočne bude cítiť? Ničiť mu život len preto, lebo nie je podľa našich predstáv? Je toto kresťanstvo? Je toto zmyslom toho obrovského, životy ničiaceho molocha zvaného konverzné terapie?
Tomáš
