A tak som v práci, tvárim sa neviditeľne, ako som sa to rokmi naučila, hm, asi nie dostatočne dobre, stále niekto otravuje, niečo chce a ja som unavená; prečo, to nikomu nepoviem, o takomto živote sa predsa nehovorí, s tým sa predsa nechváli; radšej mlč, urobíš nám všetkým službu, a hlavne sama sebe, nepredvádzaj sa tu, pracuj a mlč! Alebo sa môžeš s nami porozprávať o našich normálnych životoch, normálnych manželoch, normálnych frajeroch, normálnych deťoch, normálnych dovolenkách, normálnych večeroch; som zbabelá, nie jediná zbabelá na Slovensku... kde sú naše Martiny Navrátilové, naše Elleny DeGeneres, naše Johanny Sigurdardottir, vymreli, nikdy sa nenarodili, nie, ony mlčia ako ja, a teda mlčím, hovoriac o včerajšom filme v telke, ktorý som nevidela, lebo som bola v pekle s kamarátkami lesbami, feministkami a inými čarodejnicami a potom pracujem a sem tam si prečítam správy na internete, či ma opäť niekto nespomína; každý týždeň sa niekto nájde, kto ma má rád a aj sa o tom napíše, a tak vás všetkých zdravím, vás, čo máte v úcte kresťanské hodnoty, kresťanské tradície, a preto ma príliš nemusíte... Stále neviem, ktorého z tých kresťanov mám voliť, v podstate niet na výber, o mne sa musí ešte sto rokov diskutovať, aby som mala rovnaké práva ako vy.
A tak sa schyľuje k večeru, stretnem sa s ňou a bude dobre, vykašleme sa na naše heroické herecké výkony tohto dňa, poprechádzame sa ruka v ruke po uliciach tohto mesta, ktoré mám rada, v ktorom rada rebelujem aspoň takto po večeroch... tma ma mení na živú, na ženu, ktorá sa baví a kašle na pohľady – tak sa pozerajte, takto vyzerá život, láska, údajne najvyššia hodnota, kto to povedal, ja, vy; nič vám nechcem ukradnúť, na hodnoty nie som expertka, veľa som o nich nečítala, len niečo vo svojom srdci cítim, ešte tlčie, a ako silno!, chce sa mu žiť napriek všetkým fackám, ktoré si navzájom rozdávame, no aj tak najviac bolia rany (od) tých, ktoré máme najradšej, nevadí...
Nevadí, že nepôjdem do neba.
Marcela
