Naozaj som sa nad sebou zamyslela. Nad svojou radikálnosťou, konfrontačnosťou, svojou večnou ufrflanosťou, útočnosťou, uplakanosťou... Dosť! Zistila som, že tadiaľto cesta nevedie. Odhalila som, v čom tkvie základ úspechu úsilia o zrovnoprávnenie. V diskusii! Žiadne zapaľovanie podprseniek v boji za práva žien, žiadne hromadné protesty v boji za zrušenie apartheidu, žiadny Stonewall... Toto všetko je prežitok. Nepoukazujme večne na to, že sme iní a iné. Hľadajme spoločnú cestu, takú, aká vyhovuje všetkým. Len takáto cesta môže byť tá pravá, tá najlepšia.
Každý a každá z nás musí samozrejme začať od seba. Diskusiu musí rozvíjať každý a každá z nás na svojom poli. Ale nezabudnime byť pozorní pri krokoch, ktoré činíme, premyslime si každý jeden z nich. Väčšinová spoločnosť je totiž citlivá voči akýmkoľvek prejavom agresie. A čo je ešte dôležitejšie, myslite na svoje teplé sestry a teplých bratov, či im svojimi prejavmi neškodíte. Je nás málo, sme menšina, musíme držať spolu. Mne naozaj vždy išlo o to, byť s celým teplým svetom, predovšetkým tým slovenským gejkovským, spriatelená, spriaznená, byť jedna veľká teplá fungujúca bunka, ktorá do všetkých strán vysiela pozitívnu energiu, schopná tú negatívnu energiu nasať a zmeniť na dobro.
Chcem vám poslúžiť ako zdroj inšpirácie a preto vám tu predstavím niekoľko situačných príkladov z môjho života. Mám plán. I do it my way, a moja cesta, ak chcete, môže byť aj vašou.
Krok prvý: Ako TO povedať v práci
Mám plán. Napečiem koláčiky, donesiem ich do práce, zvolám všetky kolegyne a všetkých kolegov do zasadačky a začnem s nimi diskusiu na tému. „Som lesba.“ Niektoré kolegyne, ktoré to vedeli aj predtým, možno zo začiatku nepochopia, o čo mi ide, veď doteraz statočne mlčali, aby mi neublížili, aby ma uchránili pred následkami takéhoto pikantného odhalenia. Ale pani Diskusia to všetko urovná. Viem to! A ak by niekto pochyboval o mojej „normálnosti“, napríklad ten, čo minule rozpútal tému o odporných buzerantoch v médiách, pozvem ho k sebe domov, pootváram všetky skrinky a šuflíky... Určite po dôkladnej obhliadke môjho súkromia zistí a pochopí, že sme rovnakí.
Krok druhý: Ako TO povedať rodine
Napečiem koláčiky, zvolám celú rodinu k sebe domov (nevadí, že s podstatnou časťou svojej rodiny nekomunikujem - je čas to zmeniť!) a začnem s nimi diskusiu na tému: „Som lesba.“ Niektorí rodinní príslušníci, ktorí to vedeli aj predtým, možno zo začiatku nepochopia, o čo mi ide, veď doteraz tak statočne mlčali, aby mi neublížili, aby ma uchránili... A niektorí sa tak statočne tvárili, že nechápu a nechcú pochopiť. Aké ušľachtilé! Ale pani Diskusia to všetko urovná. Viem to! Ak by niekto pochyboval o mojej „normálnosti“, pootváram všetky skrinky a šuflíky... Určite po dôkladnej obhliadke môjho súkromia, všetci zistia a pochopia, že sme rovnakí.
Krok tretí: Ako TO povedať susedom
Napečiem koláčiky... Ten zvyšok už poznáte.
Je tu ešte jedna vec, s ktorou sa chcem s vami podeliť. Možno vám, takisto ako aj mne, vadí, že na Slovensku sú lesby neviditeľné. Nefrflite, že vám v slovenskej spoločnosti chýbajú pozitívne teplé vzory! Začnite opäť od seba!
Krok štvrtý: Ako sa stať slovenskou Martinou Navrátilovou
Stačí tréning a pár vyhraných zápasov. A potom napečieme koláčiky a predtým, než TO vykričíme do celého sveta, sadneme si so svojim trénerom alebo trénerkou, spoluhráčkami, rodinou, susedmi a susedkami... Uznajte, bolo by to dosť necitlivé voči nášmu najbližšiemu okoliu, kebyže TO hneď povieme do médií.
Recept
No a keď už spomínam pečenie, čo by to boli za rady, kebyže vynechám to najpodstatnejšie. Do misky rozbijeme 4 celé vajcia, pridáme 400g cukru, 2dcl oleja, 3dcl mlieka a celé to zmixujeme. Potom vsypeme 500g polohrubej múky, 1 sáčok prášku do pečiva a štipku sódy bikarbóny a znova zmixujeme. Vylejeme na vymastený a múkou vysypaný plech, potrúsime ovocím (druh podľa chuti). Pečieme na strednom stupni 25 - 30 minút.
Marcela
