Průvod a festival Queer Pride v Tábore

V samotnom meste ma zarazil pomerne vysoký počet policajtov. Ak si ich prítomnosť už uvedomujete (tzn. v jednom „zábere“ vidíte viac ako dva-tri páry), tak ich je veľa. Tu ich bolo ešte viac, dokonca v parku pri autobusovom nástupišti sme videli i nejakých podozrivo nakrátko ostrihaných týpkov. Bolo ich však podozrivo málo. 

Ako sme postupne smerovali k miestu, odkiaľ sa vyrážalo, policajná „zástavba“ začala hustnúť a naopak, náckov ubúdalo. Pribúdalo tiež novinárov, tlačových ľudí (preklad „press people“) a ľudí s rôzne veľkými kamerami, až som sa cítil, mno, pomaly ako celebrita! (Najmä zo začiatku bolo tých tlačových ľudí tak veľa, že som tipoval pomer účastníci k TĽ 3:1). Pomaly, ale isto sme sa všetci pekne poregistrovali (kvôli rôznym zľavám a pekným suvenírom, ako je napr. malá dúhová vlajočka), odniekadiaľ sa začali zjavovať ďalší súputníci a začali sme sa radiť do sprievodu. 

Musím podotknúť, že som bol ešte primalý na to, aby som sa zúčastňoval prvomájových sprievodov, a preto mi celý ten koncept chodenia vo väčšej skupine prišiel trochu cudzí. Najmä, keď vás ako oko v hlave strážia policajti, pomedzi vás sa prechádzajú maskovaní členovia antify (s vkusnými červenými krížmi purpurovej farby) a za vami ide párik lesieb vo veku vašej babičky. Napätie sme zle zakrývali vtipmi typu „nepôjdeme na okraji, aby nás tak ľahko nenapadli“ a prvé desiatky metrov cesty som bol ozaj v napätí, či odniekiaľ niečo priletí, alebo sa niekto prirúti. 

Postupne, ako nikto a nič neprilietalo, som sa začal uvoľňovať a vychutnávať si atmosféru sprievodu. Je dvadsať rokov po „nežnej“ a ja som tu so stovkami ďalších, mne podobných ľudí, oslavujúc svoje občianske a ľudské práva, tešiac sa slobode. Kričím heslá ako „Dúhová sila“ a teším sa, ak sa na chvíľu v okolí uchytia. Okolostojacich obyvateľov Tábora zdravíme, ďakujeme im, vyzývame ich, aby sa pridali. Necítime sa sami, izolovaní, neviditeľní – aspoň na pár hodín. 

Sprievod sa pomalým tempom presúva cez historické uličky a my sa dostávame cez okrajovú časť na neasfaltovú cestu vedúcu lesoparkom. Chvíľu sa zabávam na tom, čo ako sprievod robíme v lese, ale to už prichádzame do areálu kultúrneho centra, kde bude prebiehať festivalová časť dnešného dňa. Zhromaždili sme sa pred pódiom, vypočuli si poďakovanie od organizátorov a festival mohol začať v priestoroch a okolo bývalého mlyna, ktorí si aktivisti a aktivistky sami prerábajú do podoby centra nielen queer kultúry. A to všetko v pokojnej prírode na okraji mesta. 

Obdivujem organizátorov a organizátorky, že dokázali dať dohromady kvalitný kultúrny sprievodný program, v mierne bojových podmienkach vytvoriť super priestor pre návštevníkov (jedlo, pitie, toalety), zásobiť každého účastníka materiálmi (mapka, info o spojoch, vlajka) a stále pri tom pôsobiť vyrovnane (s priamou nervozitou som sa nestretol a to som ako prednášajúci v rámci festivalu mal prístup i do zákulisia). Vysoká úroveň organizácie dávala iba tušiť, koľko prostriedkov museli vynaložiť a aj za to im patrí moja vďaka. 

Organizovať takúto akciu v krajine, kde mnoho ľudí nevidí a nechce vidieť jej zmysel a účel, je nesmierne náročné. To, že pochod gejov a lesieb nebudú podporovať heteráci, sa ešte dá pochopiť. Ale názory „nebudem sa nikde pretŕčať“ (rozumej, nebudem riskovať a vytŕčať z radu) zaznievajú aj z nášho tábora a, žiaľ, nie sú ojedinelé. V akom kontraste s nimi bol postoj troch chalanov, ktorí prišli tuším až z Ostravy (t.j. cez pol republiky), aby sa zúčastnili sprievodu a dali svojou prítomnosťou vedieť: „Tu sme, nedáme sa zastrašiť“. 

Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje. 
Čl. 28 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Využijeme toto právo o rok v Bratislave? 

Róbert Furiel
Hnutie Ganymedes
www.ganymedes.info