Cítim sa divne. Ale som šťastná, že kúsok rannej cesty do práce zdieľame spolu. Možno sme paranoidné, keď si už dopredu povieme, že si nedáme pusu na rozlúčku predtým, ako jedna z nás vystúpi skôr. Nikdy nevieš, aký idiot s tebou cestuje a čaká na to, kedy budeš sama. Ale niekedy vieš. Keď vidíš vyholenú hlavu šíriacu agresiu bez toho, aby niečo robila. Už letmý bozk môže byť provokácia. Nielen pre vyholenú hlavu. Kto vie, čo si myslí ten starší pán, čo sedí oproti.
Takýto strach ťa môže zničiť. Postupne nahlodať. Uvedomujem si to, ale neviem sa ho zbaviť. Zakorenil sa vo mne a nejde vytiahnuť. Rastie vo mne ako burina. Čo by povedal otec, keby vedel? Vlastne on asi aj vie. Ale prečo sa tvári, že nevie? Je to asi ľahšie - preňho. Čo by povedala suseda, čo sa na mňa, vždy keď ma stretne, priateľsky usmieva? Prečo je dôležité, čo si ľudia myslia? Je to dôležité? Som ako môj kocúr, čo vždy, keď nevie človeka prečítať, ide sa radšej schovať pod vaňu.
Je zvláštne žiť vo svete, v ktorom máte pocit ohrozenia. Niekedy, keď pozerám správy, čítam noviny, v ktorých nepriamo a predsa o mne (ale bezo mňa – ja sa aj tak radšej skrývam spolu s mojím strachom a kocúrom pod vaňou), hovorí Slota, Palko, Mikloško, Nikolov, Tutková a sem tam sa aj Benedikt zmieni, musím sa zhlboka nadýchnuť. Hnevá ma to. Až tak veľmi, že by som kričala. A niekedy aj kričím. Nahlas. Či sa to niekomu páči alebo nie, tento svet patrí aj mne. A to, že prislúcham k menšine, ma predsa nerobí menším človekom s nárokom na menšie práva, alebo na iné, horšie zaobchádzanie.
Napriek týmto pocitom (a faktom) mi nezostáva nič iné, len ísť ďalej. Snáď sa raz svet, v ktorom žijem, zmení, možno sa zmením ja, možno sa môj strach premení na radosť a možno raz za mojim teplým textom bude okrem môjho mena uvedené aj priezvisko. Snáď.
Marcela
