Klauda v prvej časti svojho monológu poukázal najmä na historický vývoj islamského sveta, ktorý bol v minulosti známy svojim voľným a otvoreným prístupom k homosexualite. (Hovorím tu najmä o mužskej homosexualite, keďže ženy v tom čase nemali skoro vôbec prístup k písanému slovu a teda lesbické historické písané záznamy z islamského sveta prakticky neexistujú.) „Až do 19. storočia si Turci a Arabi neboli vôbec vedomí, za ako odpudivé správanie považuje kresťanská Európa medzi Arabmi rozšírenú lásku medzi mužmi,“ hovorí Klauda. Príkladom a kronikou tejto lásky sú nielen Príbehy tisíc a jednej noci, ale množstvo homoromantických básní od Sadiho, Hafiza, Rumiho a mnohých ďalších perzských básnikov. Napr.:
Uzrel som ťa včerajšiu noc na zhromaždení,
No nemohol ťa objať priamo na mieste,
Tak som priblížil pery k tvojmu lícu
Predstierajúc, že k tebe súkromne hovorím.
Rumi (1207-1273)
V severozápadnej Európe sa v tom období už dávno vyvinula teplá subkultúra, ktorej členovia si museli dávať pozor, aby za svoju sexuálnu orientáciu neskončili ako ich súkmeňovci na kláte, šibenici alebo utopení v sude s vodou. Možno práve preto obdržali cestovatelia a kronikári stredného východu počas svojich ciest Európou skreslený homofóbny pohľad. Tento sa stále častejšie dostáva do stretu s arabským svetom (napr. Napoleónove expedície v severnej Afrike) a postupne sa v ňom udomácňuje, a to najmä vo vyšších vrstvách, ktoré sa stretávali s ľuďmi zo západu. Láska medzi mužmi sa potom ľahko stáva aj politickým nástrojom mladého rebelského hnutia voči „starej, rozpadajúcej sa osmanskej ríši“. V tureckých učebniciach literatúry sa potom v prvej polovici 20. storočia už stretávame s ohodnotením hore spomínanej klasickej ľúbostnej poézie medzi mužmi ako so zločinom proti literatúre a hanbou hrdého arabského národa. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 20. storočia sa potom v arabskom svete udomácňujú aj názvy pre homosexuálov, napr. šudočinsi (arab.), čiže jazykový novotvar, ktorý je možné preložiť ako sexuálny deviant, čo bol do sedemdesiatych rokov 20. storočia ešte stále oficiálny pojem v oficiálnych dokumentoch na prisťahovanie sa do USA. Široký záber tohto novotvaru prebratého zo spomínaného slova anglosaskej kultúry umožňuje nasledovne strážcom morálnych zákonov označiť za odpudivý a trestuhodný akýkoľvek čo i len náznak nevinného romantického pocitu medzi mužmi.
Týmto spôsobom sa z národov, ktorých kultúra pôvodne otvorene hovorila o homosexuálnych vzťahoch, stávajú konzervatívne zmýšľajúce kultúry, z ktorých mnohé otvorene homosexualitu zakazujú a trestajú (Saudská Arábia, Irán, atď.). Situácia v islamskom svete je ale diferencovanejšia – niektoré sekulárne či multireligionálne štáty (napr. Indonézia alebo Turecko) s homosexualitou problémy nemajú a iné ju možno zakazujú, ale doteraz nie sú známe žiadne tresty voči tomuto priestupku (napr. Sudán). Čo sa týka už spomínanej zmeny, Klauda ju pomenúva ako heteronormalizáciu kultúry.
Spomínaná súčasná represia voči homosexuálom v niektorých arabských krajinách je v západnom svete interpretovaná ako doklad o primitívnosti týchto kultúr. Táto téza sa ale zakladá na dvoch predpokladoch: po prvé, predpoklade o novodobej a tolerantnej Európe, ktorá považuje homofóbiu za prežitok, a po druhé, na neo-rasizme zakladajúceho sa na nových stretoch arabskej a európskej kultúry. Táto dichotómia sa namiesto toho, aby vyústila do flexibilnejších zákonov o prisťahovalstve a umožnila žiadať azyl na základe homofóbneho prenasledovania v danej krajine, politicky používa ako dôvod pre ešte silnejšie utiahnutie azylovej slučky. Príkladom je ani nie tak minulý test pre moslimov, ktorí sa uchádzali o azyl v spolkovej republike Nemecka, Baden Württenberg. Jedna z otázok na dotazníku totiž testovala ich otvorenosť voči homosexualite: „Predstavte si, že váš plnoletý syn za vami príde a povie vám, že je homosexuál a chce prežiť život s iným mužom. Ako by ste reagovali?“ (A ako by ste reagovali vy? Ak ste mladý muž (a analogicky mladá žena), môžete si to skúsiť doma a spoznať reakciu vašich rodičov aj prakticky.) Ako hovorí Klauda, zaujímavé je, že takto testuje uchádzačov o azyl krajina, ktorej 80% mužského obyvateľstva by odpovedalo na túto otázku negatívne.
V západnej Európe sa podľa Klaudu rozšírila heteronormalizácia počas 20. storočia aj na skupiny obyvateľstva, ktorých správanie dovtedy nebolo pod drobnohľadom: ženy a mládež. Počet homosexuálnych stykov medzí mladými ľuďmi počas tohto obdobia klesol z ca. 18% na 2% v deväťdesiatych rokoch. Láska medzi ľuďmi rovnakého pohlavia sa tak v posledných desaťročiach stala zložitejšou. Prečo asi? Určite nie kvôli rastúcemu počtu islamských prisťahovalcov, ale kvôli tichému privátnemu homofóbnemu prístupu jednotlivcov, ktorí sa ako spoločnosť hrdo bijú do pŕs kvôli svojej tolerantnosti („nemám nič proti gejom... ale nepáči sa mi, keď na mňa pokukávajú alebo keď ma balia“). Je na nás všetkých, či sa rozhodneme pre toto historické bremä pokrytcov alebo či siahneme ako ľudia za čistým štítom tolerantnosti a rovnoprávnosti.
Info o knihe:
Klauda, G. (2008). Die Vertreibung aus dem Serail: Europa und die Heteronormalisierung der islamischen Welt. Verlag Männerschwarm.
Alexander Schneider, externý prispievateľ
