Pracujem v kaviarni v centre Bratislavy. V piatok a v sobotu som mal službu, tak som tam strávil predvianočné dni. V nedeľu plný odhodlania som napochodoval na Autobusovú stanicu Mlynské Nivy, kde už nedočkavo čakali ľudia na tie svoje spoje, ktoré ich dostanú domov k rodinám. Na nástupišti č.21 stáli ľudia čakajúci do Žiliny a na č.23 ľudia cestujúci do Trnavy. Ako som sa hneď pri svojom príchode dozvedel, autobus do Nitry nejde! Musím ísť najprv do Trnavy a odtiaľ prestúpiť na nejaký ďalší spoj. Povedal som si, že to vydržím a idem teda do tej Trnavy. Bus mal mať odchod 10:30. Píšem, že mal mať odchod, lebo nemal!
"Typické!" zašomral nejeden spolučakateľ na spoj. Začal som sa rozprávať s jedným chalanom z Hrušova (nedaľeko Veľkého Krtíša). Budem ho volať Milan. Hovoril, že na stanici stojí už od siedmej rána a zatiaľ išiel len jeden spoj a na ten sa nedostal. Rozhodli sme sa, že pôjdeme do Trenčína tým žilinským busom a odtiaľ sa pokúsime dostať do Nitry. V Nitre ho už mal čakať kamoš, ktorý ho mal odviezť domov. Budem ho volať Peťo. Do Žiliny mal ísť autobus 10:50 no samozrejme nešiel! Milan teda zavolal Peťovi či nemôže pre nás prísť do Bratislavy. Odvetil, že príde, ale za také tri hodiny, lebo skôr to nestíha.
Toto utrpenie ešte viac zvyšoval fakt, že sa na nás škeril billboard s nápisom "Aby na Vianoce nikto nebol sám". Sami sme síce neboli, lebo na neidúce spoje čakalo viac ľudí, ale tá zima nám uberala na optimizme. Rozhodli sme sa teda, že ideme na kávu do Polusu, kde Milan pracuje v Kenvele. Chcel som si kúpiť lístok na MHD, no nemal som drobné, tak si vravím, že snáď v trafike na stanici budú nejaké predávať. Teta trafikárka mi najprv prívetivo s úškrnom vraha oznámila, že lístky nemá. Tak som sa jej spýtal, či mi môže rozmeniť. Toto bol zrejme okamih, keď som prekročil jej trpezlivosť a s revom záhoráckeho vyhadzovača zrúkla: "Od rána neočúvam ništ iné, len že chcú rozmenit!!! Ja nemám rozmenit! Z čeho mám rozmenit?!". Pobral som sa k jednej slečne, ktorá našťastie mala posledné dva desaťkorunáky. Poďakoval som jej, poprial šťastnú cestu (chcela sa dostať až do Košíc), rýchlo som vybehol z čakárne a naskočil spolu s Milanom na trolejbus č.210. Odviezli sme sa na Krížnu a odtiaľ električkou č.1 k Polusu.
V Poluse ľudia v posledných vianočných záchvatoch kupovali všetko čo sa kúpiť dalo a tak bolo voľné miesto na sedenie v kaviarni. Objednali sme si nakoniec čaj. Milan vravel, že počkáme na Peťa, lebo chce ešte niečo kúpiť sestre. Čas ubehol a Peťo nám oznámil svoj príchod. Sadli sme si ešte raz na kávu a potom sme išli obehať obchody, ktoré boli ešte otvorené. Bolo ich málo a tak sme okolo 14:15 vyrazili z Bratislavy a smerovali do Nitry.
V Nitre sme boli okolo 15:30, rozlúčili sme sa, popriali si šťastné a veselé a ubrali sme sa svojou cestou. Takto netradične sa nám teda podarilo doraziť domov, obísť vianočný nedostatok spojov a pokojne osláviť Vianoce v kruhu svojich rodín.
