Každý z nás už asi videl takúto, alebo podobnú vývesku.Nalejme si čistého vína. Kto z nás si vypne telefón? Ja tiež nie, alenastavím si aspoň tichý režim. Sú však medzi nami aj takí, ktorí vôbecnerešpektujú tieto vývesky. Často cestujem na linke Nitra – Bratislavaa vždy zazvoní nejaké prisprosté zvonenie. Vtedy si uvedomím, že sme sizvykli ignorovať takmer všetko a hlavne nás vôbec nezaujímajú tí, čos nami cestujú.
Stalo sa, že slečne, ktorá sedela hneď za vodičom, zazvoniltelefón na „plné gule“. Bol to piskľavý a veľmi prenikavý zvukpripomínajúci sovietsku hymnu. Vodiča strhlo a samozrejme s ním ajcelý autobus. Slečna bez mihnutia oka pokračovala v hlučnom a zjavnedlhom telefonáte. Na konci si všimla, že telefonuje s človekom, ktorý sedíasi o dva rady sedadiel za ňou. Ich telefonát trval asi tri minúty, alevšetci cestujúci sa dozvedeli čo slečna ráno robí, aké má nohavičkya podobne. Vodič jej s namosúreným hlasom povedal, nech si ide sadnúťdozadu. Ona naňho vybuchla: „Čo si to dovoľujete?“. Odvetil jej, že jehonezaujímajú ani jej nohavičky a ani jej sprosté dialógy. Na túto odpoveďsa slečna odula a pozerala zaujato von oknom. Zrazu jej opäť zazvoniltelefón a opäť na „plné gule“. Zodvihla a nervóznym hlasom zhúkla dotelefónu: „Nevolaj mi, lebo tento debil je nervózny!“ a položila. Šoférs maximálnou dávkou sebakontroly pozrel na slečnu nevraživým pohľadoma pokračoval ďalej. To je len jeden z mnohých prípadov, ktoré sabežne stávajú.
V minulosti si ľudia mysleli, že zákaz používaniamobilných telefónov v autobusoch je preto, lebo jeho používanie môžeovplyvniť chod prístrojov, ktoré sledujú autobus. Dnes vieme, že je to hlavnepreto, aby sme nerušili spolucestujúcich, spolučakajúcich a najmä vodičov,ktorí sa musia sústrediť na jazdu. Nuž, ale mnohí z nás a trúfam sipovedať, že väčšina, kašle na takéto príkazy. Veď prečo by mi mal niekto niečodiktovať v dnešnej dobe?! Lenže to nie je o diktovaní, to je aspoňo kúsku tolerancie medzi ľuďmi. Naozaj sa nám už úplne vytratila?
