Dar, s ktorým nevieme narábať

Vrchol celého reťazca. To sme my. Dostali sme obrovský dar, nazvaným sila. Nádielka mať stále nad všetkým na vrch. Vieme vynaliezať, premýšľať, zdokonaľovať, vyrábať a čo je najdôležitejšie niesť následky. Je smutné, že si myslíme, akí sme mocní a veľkí. Pritom sme len smietka, ale smietka, ktorú si vieme nevšimnúť, alebo tá, ktorá nepríjemne bodá. S časom by sme mali vedieť povedať, kedy si dať pauzu. Svet nás vidí, ale otázne je: Ako nás vidí? Vie nás vidieť, ako príjemnú, slušnú a nadšenú spoločnosť. Alebo ako nežiadúce účinky. Hovorí sa, že sme horší ako zvieratá, ale častokrát narozdiel od nich, naše činy nemajú žiadnu hodnotu. Odkedy náš svet vlastníme a držíme, od toho momentu, sa stal nezmyselným. Privádzame ho do šialenstva. V našich rukách je tak zraniteľným miestom. Aj keď na nás vyslovene kričí, my nereagujeme a staneme sa nemími. Je to príliš ťažké pozerať sa naokolo a uvedomiť si čo sa deje.  Ešte ťažšie za to prebrať zodpovednosť. Na druhej strane sme príliš nahnevaní, ak sa nám to vráti, a to v každej podobe. Dokonca aj vtedy, ak sa nám už nenaskytne taký pekný pohľad, aký sme mali. A to nám zatiaľ zobral iba jednu vec z milióna. Prečo nás dobré budovanie zvykov a základy slušného správania opustili? Prvý, vážiť si všetko natoľko, koľko úsilia do toho bolo dané. Do nášho rozvojového sveta, bolo práce vynaloženej až až. Aj z našej, ale aj z jeho strany. Zmeny, ktoré sa dejú sú príliš naponáhle. Veď tak rýchlo sa nestihneme prispôsobovať ani my. A pozerá na to niekto? Môžeme sa pozrieť na to, aké máme privilégium veci ničiť. Aspoň niečo máme podobné, lenže s akým rozsahom? Nezvratným, nanešťastie aj silnejším. Sme tak vynaliezaví a nenásytní dovtedy, než nie je šanca na ubránenie sa, a to z oboch strán. Stále sme silnejší. Na to akí sme, robíme toho veľmi málo. Keby sme to isté úsilie obetovali na záchranu jednej z problematík vo svete, každému by sa ľahšie dýchalo.  Najlepší spôsob je začať od seba. Malým posunom vpred, zodpovednosťou a zmenou prístupu. O tom, ako to urobiť, si vie odpovedať každý z nás sám. Vieme, čo robíme zle a čo asi nie je veľmi tak v súlade. Keď si nevážime, tak ničíme. Nielen hmotne to dokážeme, ale my zvládneme zničiť psychiku, povesť a keď sa rozhodneme vieme byť aj sudcom nad druhým životom. Druhý dobrý zvyk je láska k prírode. Zabíjanie posledných druhov zvierat, klimatické zmeny, ničenie lesov, pralesov, oceánov a morí. Je ich vymenovaných iba pár. Stačí vymeniť neefektívne riešenia a vybudovať emocionálne cítenie s prírodou. Sú to síce iba dva spôsoby z viacerých možností, ale tie najzákladnejšie. Správny základ nám vie dopomôcť k lepšej budúcnosti. Ak s tým začneme od útleho veku, stane sa z toho samozrejmosť. Tretia je tolerantnosť. Byť tolerantným je náročné, ale nie nemožné. Ide len o otázku: Do akej miery, budem tolerantný? Hranice, ktoré si nastavuje každý z nás sám. Nesprávne nastavené hranice dokážu ovplyvniť nás, ale aj našu spoločnosť. Opäť je na nás ako. Vieme si vybrať z toľkých možností. Ale vždy si vytvoríme to čo chceme, bez ohľadu na to, či je to pekné, škaredé, správne alebo nesprávne. Máme veľkú silu, ktorú sa nám nedarí ovládať.