Prestaň takto žiť!

Jednoduchá veta, pri ktorej nám začne pracovať myseľ. Vyvolá v nás milión otázok a pochybností. Ako mám prestať žiť? Je na mojom žití niečo zlé? Čo by som mal zmeniť? Naopak veľa z vás si túto vetu vyloží úplne inak a opačne. Myslím tým spôsobom sebeckým. Prečo by som mal začať inak žiť, na tom ako žijem nie je predsa nič zlé, práve naopak je to úžasné. Nech už si ju vyložíte akokoľvek, odpoveď nikdy nebude správna. Bude preliata cez vaše osobné cítenie, pocity, videnia, názory. Nad čím by sme sa mali ale pozastaviť, je to, aký je človek sebecký. Nehovoriac v tomto zrýchlenom a zároveň spomalenom svete. Sebeckosť môžeme vidieť na každom rohu. Nepíšem to ako ospravedlnenie pre nás, píšem to ako myšlienku na zamyslenie sa. Svet je pre podaktorých z nás príliš rýchly. Tak ako sa rýchlo točí, tak sa s ním točíme aj my. Za čím sa každý z nás točí ? Niekedy aj rýchlejšie ako tá naša zem? Peniaze. Poznám veľmi málo ľudí, ktorých práca od srdca napĺňa, aj keď ich napĺňa ničí ich zároveň fakt, že im kradne osobný život. Naopak aká je cena osobného života s nevyplatenými šekmi? Hľadáme balanc, niekedy márne. Nedarí sa nám žiť v oboch svetoch naraz. Nestihneme si vychutnať moment pri káve, pretože už myslíme na povinnosti, nevykonanú prácu, ktorá nás čaká. Nedokážeme si užívať čaro chvíľe, bez telefónu. Cesta domov z práce vyzerá ako? Nasadený autopilot. Funguje nám prakticky pri všetkom. Pri varení, šoferovaní, scrollovaní mám menovať ďalej? Asi je jasné, že nie. Pri tomto všetkom zabúdame na krásny okolo nás. Krásu toho, že sme ráno vstali. Počas noci sa nám nič zlé nestalo. Tak prečo namiesto toho hneď po prebudení chytíme telefón do ruky ? Náš mozog a telo sa ešte na nestihli zobudiť a už si zahlcujeme myseľ. Hmm otvorím si e-maily. Ešte ani nie sme v práci, ale automaticky nastavujeme naše telo na autopilota. Rýchlo sa zobuď a rýchlo sa pozri na e-maily lebo nám újdu. Kiežby radšej ušli. Ak nie e-maily, tak je to Instagram, Facebook a iné sociálne siete. Problémov na sociálnych sieťach je toľko, že na každý jeden z nich by sa dali urobiť ankety, štúdie a následná kniha. Prezeráte si Instagram a začnú nabiehať myšlienky . Napríklad, prečo ja nemám také auto? Ja musím ísť do práce a on/ona je zatiaľ na dovolenke, už na druhej za tento polrok. Má veľa vzhliadnutí a sledovaní, určite nič nerobí a tomu ja hovorím život! Celý deň je pri nás každého rýchli svet. Stačí odblokovať telefón, pozrieť pár sietí a hneď sa začneme porovnávať. Porovnávať si niečo čo neexistuje. Čo to je ? Dokonalosť. Aj tá najkrásnejšia hora má hrboly. Sme na seba príliš náročný a krutý. Zároveň, ale nedáme dopusiť na naše činy, názory a videnia. So snahou byť vo všetkom perfektný zabúdame na nás ale aj na naše okolie a v neposlednom rade na našu krásnu zem. Sebeckosť nás nie raz dohnala k nesprávnym a bezohľadým riešeniam voči každému a všetkému na okolo nás. Jedného dňa sme videli krásne šaty, dobrý recept, nové auto. Všetko sa v nás pohne aby sme to dostali. Pretože si myslíme, že ak to dosiahneme budeme sa cítiť lepšie. No na konci dňa, ničíme kvôli našu prírodu, aj nás lebo sme z toho nakoniec nemali nič iné ako chvíľkové potešenie. Natoľko nám stojí za to, že nám je jedno, akú cenu to naozaj má. Pozeráme sa každý rok na to krásne more alebo oceán, ale cez okuliare. Okuliare, ktoré si nechceme dať dole. Utešujeme sa vo vnútri v nás s tým, že aj tak nič nezachránime ak začneme inak žiť, tým, že zdvihneme tú plastovú fľašu s tým nič nevyriešime a sú predsa na to iný ľudia. Ale nasadiť si okuliare a pozerať sa na krásne more to áno. Niečo čo oku lahodí. Dať si ich dole a pozrieť na nákladné lode s konzumným tovarom, alebo na znečistené a nie už tak krásne more, to nie. Prestaň takto žiť!