Ráno som sa zobúdzal počúvajúc krik mojej mamy. "Vstávaj, nebudeš tu vylihovať do obeda", vravela. Hned som si spomenul na Teba a vedel som, že už nie sme spolu, vedel som, že sa kvôli mne trápiš a myslíš na to všetko, čo sa za poslednú dobu udialo. vedel som, že sa n mňa možno z časti aj hneváš. Za to, že som sa ti vtedy pred intrákom otočil chrbtom. je to všetko moja vina. Už som nevládal. Potreboval som oporu. Áno sám si za to môžem, a som si toho vedomý. Viem, že strácam to posledné, čo mám svojou vinou a tento svet sa mi zdá čoraz viac a viac nespravodlivejší. Viem, že je vo mne veľa chýb, zla a veľa vecí, ktoré nado mnou poslednú dobu víťazia. Takto to ale nemôže ísť ďalej. Raz sa to zlomiť musí. Verím, že sa raz všetko na dobré obráti. Tieto slová sa hneď po prebudení hnali mojou hlavou.
Keď som si uvedomil, že by bolo fajn vstať z postele, a ísť do toho boja s názvom život zabolelo ma srdce, pretože som vedel, že už v tom nie si so mnou. Tak som to v tú chvíľu cítil. Niečo tam dnu mi však vravelo: "Braňo, ona sa kvôli tebe trápi, to znamená, že jej na tebe záleží a keď jej na tebe záleží, tak ťa v tom nenechá samého." Vedel som, je tu som mnou Boh. Vedel som aj, že sa bude diať, to čo chce On, nie čo chcem ja. Následne som si spomenul na slová z Biblie, kde sa píše aká dobrá je láska. Hrnuli sa mi do očí slzy a do úst otázka: "Je to čo sme k sebe cítili a cítime Láska?" Vedel som, že z mojej strany určite áno, i keď som spravil v našom vzťahu veľa chýb. Ako to cítiš ty? To bolo to, na čo som odpovedať nevedel. Tušil som, že ma stále ľúbiš, no na druhej strane som si spomenul na slová, ktoré si mi vravela vtedy na chodbe... Čomu veriť? Môjmu tušeniu, zdaniu, neistote a pocitu, alebo slovám "skončila" a "definitívne"?
Šiel som si spraviť raňajky, klasika - predstavoval som si, že si tam so mnou. Jeden chlieb či dva? Jasné že dva, budeme jesť predsa dvaja. Ja a Ty. Keď som dojedol prvý krajec, pozrel som na tanier a vedel som , že ešte v sebe budem MUSIEŤ nájsť miesto aj na ten druhý. Bola si síce so mnou, no nebola si hladná. Pozerala si na mňa a usmievala sa tak tajomne ako vždy a ja som vedel, že sa v duchu rehníš na tom ako smiešne do seba tlačím chlieb s horčicou. Dojedol som. Zrazu som si však spomenul, ako mi mama vravela: "Sprav si poriadok v izbe! Na komplet!" Nič iné mi neostávalo. Robil som si poriadok v izbe a z booku mi hralo nové CD od Zoči Voči. Pieseň o tom ako nam všetci môžu závidieť už len to, že ťa mám rád. Áno, to je to jediné čo mám. To, že Ťa ľúbim aj po tom všetkom. A že sa vôbec odvážim to teraz písať. "Blbosť!" Povedal som si. Nemajú mi čo závidieť. Každý predsa niekoho v hĺbke svojho srdca ľúbi. Každý... Tu sa mi opäť hrnula otázka: "Aj Ty?" Áno, bolo mi jasné, že ľúbiš svoju maminu, ocina, kamošky. Ale ľúbiš ešte stále, po tom všetkom aj mňa? Spomenul som si na slová, ktoré si mi povedala, keď som sa Ťa to naposledy pýtal. Zneli takto: "Nepýtaj sa ma na to." V hlave mi výrilo či sa to nemám pýtať lebo poznám odpoveď, ktorá platí ešte stále, alebo sa to nemám pýtať, lebo sama odpoveď nepoznáš. Vtedy si ma tou odpoveďou umlčala. Nevedel som, čo Ti na ňu povedať. Vedel som len, že som sklamal. Opať sa mi tisli do očí slzy. Potlačil som ich. Čo som si navaril, si aj zjem. bohužiaľ, nič iné mi neostáva. Iba sa modliť a dúfať, že v tom budeš stále so mnou. Ja bojovať budem a viem, že aj ty. Každý z nás bojuje. Ak však bojujeme spolu proti svetu, len vtedy máme šancu na výhru. Sám v tomto svete ešte nikto nevyhral. Len čas, vytrvalosť, trpezlivosť a viera však ukáže ako to celé dopadne.
