Už ráno keď sa zobudím viem, že nie je bežný deň. Zvláštny pocit v bruchu, pri ktorom cítim nervozitu, nedočkavosť, trému, strach a kopu zmiešaných pocitov. Ako väčšina fanúšikov aj ja mám svoje rituály. Či už je to predzápasové pivko, alebo tip v stávkovej kancelárii. Za tých dlhých 7 rokov som si už čo-to na zápasoch prežil, preto viem, že kontakt s partiou v deň zápasu je veľmi dôležitý. Prejdem však na druhú stránku tohto môjho „koníčka", alebo odreagovania, či ako to nazvať. Už od rána to vo mne vrie. Ak je derby tak dvojnásobne. Samozrejme, celý deň si pospevujem „naše" chorály, piesne a pokriky. Toto nemajú radi spravidla ženy, preto sa im v matchday radšej vyhýbam... Mama si na to už zvykla, no nemá to príliš v láske. Priateľka tiež nie.
Od mojich 10 rokov sa vnímanie a pocity v sobotu zmenili len minimálne, i keď môj dôvod ísť na štadión radikálne. Keď ma môj otec zobral prvýkrát v Bystrici na futbal, bolo to po postupe do Corgoň ligy. Písal sa rok 2003. Hneď prvé kolo nám žreb prisúdil najväčšieho rivala - Žilinu. To boli časy, keď som chodil na futbal medzi slušných ľudí, na tribúnu, s otcom. Po tom, ako sa naši rozviedli a otec sa odsťahoval, našiel som si kamarátov a začal na futbal chodiť s nimi. Sektor sa však zmenil. Keďže „škváry" nebolo toľko ako predtým, vymenil som tribúnu za sektor na státí, za bránou. Tam som spoznal ďalších aktívne fandiacich. Hovorili si ultras RWA (red white angeles) . Stal som sa jedným z nich. Cestoval som s nimi aj na zápasy von. S nimi som zažil najkrajšie obdobie svojho života. Potulky o iných mestách, veľa zábavy, provokácie súperových fans a podobne. Zápas, ktorý považujem za najlepší bolo finále pohára z roku 2005. Hralo sa v Nitre, proti Artmédii. Vydali sa tam dva autobusy a mnoho áut. Ja som bol v jednom z nich. Zápas sme vyhrali. No to najlepšie prišlo potom. Všetci sme vybehli na plochu a radovali sa s hráčmi. V roku 2009 sa však u mňa niečo zmenilo.
Našiel som si prácu (ktorú dodnes mám) ako fotograf a redaktor, a tak som na domáce zápasy začal chodiť po označením „press". Výjazdy však ostávajú také ako pred tým, s partiou. Ak to zhrniem, prežil som 3 fázy „chodenia na futbal". Prvá bola s otcom na tribúnu, druhá s kamarátmi na státie, tretia je zmiešaná, viac-menej pracovná. Moje pocity za tých 7 rokov sa však vôbec nezmenili. Vždy si zájdem na to pivko, keď je čas zájdem si aj „podať" tiket. Vždy si „poziapem" a moje "ženy" sú z toho nervózne...
Takto vyzerajú soboty u mňa. Pre niekoho kopec nudy a vyvaľovania sa pred TV, pre niekoho dokonalá zábava s kamošmi, spojená s prácou.
