Rozčuľuje ma to. Ako môže niekto taký dokonalý ako ona vôbec existovať? Stretli sme sa po pár mesiacoch keď prišla ku nám do dediny pozrieť rodičov. Ako vždy ma vrúcne objala a vychválila ako dobre vyzerám. Klamať teda vedela, veď som zase pribrala a tvár mi zdobila nepekná post pubertálna vyrážka. Ale rada som jej uverila. Pýtala sa na priateľa, rodinu, na prerábaný dom...pamätala si všetky detaily nášho minulého rozhovoru, vtedy som išla kupovať novú kuchyňu, tak vraj akú som si vybrala. Nechápem to, ja si nepamätám, ani ako sa volá jej priateľ, vlastne už neviem ani to, ako sa volá ten jej krpatý strapatý pes čo jej stále trčí z kabelky a škaredo na mňa pozerá. Keď som už nevedela čo povedať vykĺzlo mi, že som tehotná. Možno som tým len chcela pred ňou ospravedlniť to pribratie a možno to bolo z dôvodu, lebo som sa veľmi tešila a hovorila som tú novinku každému, aj tomu, kto sa na to nepýtal a koho to pravdepodobne ani nezaujíma. No a vtedy jej ten nadšený výraz akosi primrzol. Schovala dokonca aj tie úžasné až snehovo biele vyleštené rovné zúbočky. Po chvíľke sa však spamätala a bez akejkoľvek reakcie vyhlásila, že sa ponáhľa a že už musí ísť. Krava. Nech si len ide.
Potom sme sa dlho nevideli. Prešla zima, roztopil sa už aj jej posledný dôkaz a milú Veroniku som opäť stretla. Fučala som tlačiac môj kočárik kúpený spod ruky hore ulicou. Bože. Mala som si kúpiť nový, na tomto je vyblednutá oranžovo sivá farba a ja sa pred ňou hrozne hanbím. Aj tie tepláky som si mohla odpustiť. Najradšej by som sa skryla do myšacej dierky, taká som sa cítila malá, tučná a trápna. Ako taký hmyz, čo človek musí zašliapnuť. Zase to jej milé objatie, úsmev. Zase je krajšia a štíhlejšia a vyššia a zase má toho svojho miláčika v značkovej koženej kabelke. Nazrie do tej mojej štvorkolesovej vyblednutej katastrofy a ... začne plakať. Čo sa stalo? Nechápem to. Prečo plače? Čo mi zase uniklo? Utiera si slzy a ja čakám, srdce mi bije ako zvon, ona opäť vzlyká, podlamujú sa jej kolená, pes breše a skuvíňa a ja stále nechápem.
Vysvetlila mi to. Jej nebolo dopriate. Ona nemôže mať dieťatko. Vraj ten svoj úbohý naškrobený život nenávidí. Dala by všetko na svete za to čo mám ja. JA. Vraj sa hanbí, ale závidí mi všetko čo mám. Vraj by so mnou menila bez mihnutia oka. Stojím ako prikovaná. ONA mi závidí? ONA by so mnou menila? Keď mi všetko došlo zatvorila som konečne ústa. Chápem. Bohatstvo nie je ako bohatstvo. Bohatstvom je aj jednoduchý život obdarený nádherným pokladom vynoseným pod srdcom. Som rada, že patrím medzi tých bohatých.
