Neviem akým božím zázrakom mi v poslednom čase vstávanie nerobí vôbec problém - tak vyliezam, zavriem okno, tých lúčov by bolo aj dosť a upratujem výsledok môjho včerajšieho rozhodovania "čo na seba?". Úplne bežné ráno nebyť toho nedefinovateľného pocitu v žalúdku, akejsi nezvyčajnej nervozity či nepokoja. Jáj, dnes idem na pol desiatu k zubárke – diagnóza určená – Hroznus zubárkus – latinsky povedané...
Som dospelá (ak by som bola taká stará ako sa cítim, tak mám občas aj osemdesiat) a tieto detské maniere ma neprechádzajú. Som si plne vedomá, že ma to nebude bolieť, chodím predsa dva krát do roka na prehliadku, viem, že mi ide vymieňať len starú plombu, ale aj napriek týmto logickým a rozumným argumentom sa neviem presvedčiť, že vlastne o nič nejde.
Až po trojhodinovom čakaní a hlavne výslednej sume som pochopila prečo nedokážem ten syndróm strachu pred zubárom prekonať......
