Sobota 17:35 - nejaký blázon
Načo sa zaťažovať.
Sobota 17:37 - druhý krát čítam
Hm, žiadne pravopisné chyby, možno to nie je až taký blázon.
Sobota 17:38 - úsmev
Rozmýšľam, že aj keď si to nechcem pripustiť, až giganticky ma to potešilo.
Sobota 17:40 - neuveriteľná potreba zdôveriť sa.
"Mamíííí! Pozri čo mi prišlo. Určite si zo mňa niekto robí srandu," povedala som, aj keď v duchu som si priala aby to tak nebolo. Chcela som, aby bol niekto kto ma tak bezhlavo obdivuje, kto nevidí moje nedostatky, moje chyby... Mamina číta, tajomný úsmev a ... Nič.
Sobota 18:00 – tretí krát čítam
Ak by išlo o srandu, určite by mi napísal z utajeného čísla. To, že teraz viem aj ja jeho číslo o niečom hovorí. Odpíšem mu? Nie! Ešteže to! Alebo predsa? ???? Kto to môže byť? Je to vôbec chlap? Môj priateľ? To nie, keď rozdávali romantiku on v rade určite nestál. Tak kto? Ten chlapec ktorý sa na mňa vždy tak usmieva keď ma uvidí? Nie, on nie, veď toho poznám. Tak kto asi...
Sobota 19:02 – úsmev
Nie som predsa puberťáčka. Prečo na to stále myslím. Idem do izby, sadám si pred zrkadlo. Češem si vlasy. Už sa mi nezdá, že som až taká nepekná. Aj oči mám milé - hnedé ako čokoláda. Nevadí mi ani vyrážka pri nose, veď ju až tak nevidno.
Sobota 19:40 – vytriezvenie
Domov z práce prichádza môj zlatý braček. V detstve naše vzťahy fakt neboli bohvieaké, ale teraz je to super. Asi si vynahrádzame to, čo bolo. Spytuje sa ma čo mám nové. Nič. Radšej som odviedla rozhovor na iné témy, lebo ako sa poznám v priebehu 60 sekúnd mu to vyzvoním. Opäť sa ma však spytuje, či nemám niečo nové. Podozrivé! Do kelu. Uškŕňa sa. Nevydržal to. Smiech.
Sobota 19:50 - vymazanie SMS
Odraz v zrkadle opäť nestojí za veľa. Tá vyrážka je ako svet a aj tá čokoláda v očiach sa akosi roztopila.
Tie zhruba dve hodiny boli aj tak fajn. Je pravda, že aj keď sa na niečo pozeráme tými istými očami viac krát, nie vždy aj uvidíme to isté.
