Bože, veď ja padám. Papiere, ktoré som držala v rukách sa rozleteli, niektoré dopadli na mňa. Všetko stíchlo. Po prvom náznaku, že som živá, len som sa vykotila, nastáva obrovský, nekontrolovateľný, nekonečný smiech. Nenormálny trapas.
Teraz sa tiež usmievam, ale vtedy mi do smiechu teda nebolo.
Stalo sa mi to už viackát. Raz, keď som išla do školy, som zažila niečo veľmi podobné. Kľudne kráčam, na druhej strane cez cestu plná zastávka ľudí čakajúcich na autobus. No čo myslíte? Áno, presne pred zastávkou bola námraza ktorú rafinovane maskoval práve napadnutý poprašok snehu. Veci som si zbierala v trojmetrovej vzdialenosti. Alebo vtedy, raz v autobuse, bolo nenormálne veľa ľudí. Nevedela som sa predrať von. Keď to už vyzeralo, že sa mi to padarí, zrazu sa mi roztrhlo ramienko kabelky a všetky veci sa mi porozsýpali na dlážku medzi to neuveriteľné množstvo nôh. To, že som potom nestihla vystúpiť je viacmenej jasné, ale viete si predstaviť, koľko vecí obsahuje ženská (aspoň tá moja) kabelka? Jeden pán mi podal zrkadielko a špirálu, ďalší jablko, ktoré som nestihla zjesť, ani neviem kto mi strkal do rúk peňaženku a doklady, jedna študentka nožík, ktorý nosím - tak pre istotu, mladá mamička zas nožničky a pilník na nechty, dajaký puberťák všetky lieky čo patria do mojej bežnej výbavy.... Tou linkou som viac nešla.
Ani toto leto nebolo iné. Bol piatok – šťastný to deň, a navyše boli štyri, čo znamenalo, že som veselo cupkala na autobus. Ľudia sa po mne obzerali, usmievali sa. Proste jeden z tých super dní, keď je všetko fajn. Až po príchode na moje nástupište som bola vyvedená z tohto omylu. Známa mi povedala, že mám celú tvár ofŕkanú a vyzerám ako, ako, proste som neskutočne smiešna. Bože, keď som odchádzala z práce robila som ešte s pečiatkovu farbou. Vôbec som si nevšimla, že nešikovnou manipuláciou s ňou som si spôsobila na tváry efek "sprdkaveného" vajca. Doma som si to šuchala, drhla a aj tak ma to napokon stálo jeden deň dovolenky na čistenie tváre...
Samozrejme trapasov som zažila omnoho, omnoho viac. Všetkých ľudí, ktorí sa mi vtedy smiali som nenávidela. Dnes sa to zmenilo. Už viem, že sa to len ťažko ovláda. Ráno som sa pozerala von z okna kancelárie. Jeden z našich zamestnancov prichádzal na bycikli. Práve keď prechádzal cez most nad potokom, predné koleso sa mu nejako zaseklo a on predviedol dvojmetrový let akoby skákal hlavičku do rybníka. Veci, ktoré si niesol skončili vo vode. Stála som nehybne a upierala na ten úkaz vypúlené oči. Keď začal vstávať prišlo to na mňa. Obrovský, nekontrolovateľný a nekonečný smiech....
