Keď som nastúpila na výšku, tiež som mala intrák mimo mesta, takže som musela cestovať opäť busom. Mamka sa mi stále smiala, že sa toho cestovania asi nikdy nezbavím. Každé ráno som vstávala čo najskôr, aby som bola medzi prvými na zastávke. Takto som si aspoň mohla obsadiť dobré miesto, a nemusela som stáť celých dvadsať minút.
V druhom ročníku som sa už konečne ubytovala v centre mesta, takže som to mala len krôčik ku škole. Zabudla som na každodenné tlačenice a nadávky, že prečo je tu zas toľko ľudí. Teraz som cez leto v Bratislave. Už som veľa počula o slávnych „tridsaťdevinách“, ale nikdy som si nemyslela, že to bude až tak hrozné. Možno keď je zima, človek sa aj trocha poteší keď po dlhom čakaní nastúpi do teplého autobusu a nie je pre neho také nepríjemné, že sa o neho obtierajú ľudia z každej strany. Ale teraz v lete....to je priam strašné, hrozné, neznesiteľné.
Aj minule, keď som išla na konkurz.... Pekne som sa nahodila, ale keď som uvidela ten dav, tú masu ľudí pri zastávke, hovorím si v duchu: úžas, ten makeup bol zase zbytočný, aj tie svetlé šaty - o desať minút budem taká spotená že až! Mala som pravdu, síce som cestovala len desať minút, ale už po dvoch minútach mi stekal pot po čele. Bolo mi tak horúco, že snáď ani v saune nie je tak teplo. Ľudia mi dýchajú na krk, sú na mňa úplne prilepení. Prišlo mi z toho tak zle, chcela som už konečne vystúpiť. Ale ten autobus....zastavil tu, zastavil tam......semafory, zápchy....joj...kedy tam už budeme, len toto som si opakovala. Človek si nemôže dovoliť ani odpadnúť, veď tam ani nie je kde! Hrozné dačo! Keď som konečne vystúpila bola som taká spotená, ako keby som sa prešla africkou Saharou. No áno, a teraz choď na pohovor. Dajako som sa už upravila, ale strašne som bola nahnevaná. Človek je aj bez toho nervózny. Veľa študentov sa sťažuje, že toto sa už fakt nedá vydržať. Minule mi akurát vravela sestra, že na zastávke sa pri nej rozprávali nejaký chalan s babou práve o týchto strašných autobusoch, že sa to nedá vydržať v takom teple. Veľmi sa mi zapáčila tá milá poznámka jedného z nich: „Vieš, sú autobusy plné, plnšie, najplnšie...a potom je tridsaťdevina“.... To je fakt pravda. Kto to ešte nezažil, nevie pochopiť. Mne zostáva len dúfať, že snáď niekedy budem mať svoje vlastné autíčko s klimatizáciou, a na tieto letné tlačenice zostane len „milá“ spomienka.
