Už od začiatku ako som sem prišla, zdalo sa mi to také milé, že hocikde som si postávala, stále popri mne prešiel aspoň jeden človek, ktorý sa na mňa milo usmial. Neviem ako ste na tom vy, ale mňa to stále veľmi poteší. Naplním sa šťastím zakaždým, keď toto milé gesto niekto vykoná. Je to jedno či to je chalan, alebo baba, alebo starší pán či pani. Človeku to dodá dobrú náladu, keď vie, že sa stal tomu druhému niečím sympatický.
Študujem v inom meste, kde sa mi toto skoro nikdy nestáva. Aj tam som často chodila po ulici a pozerala na ľudí, či sa na mňa niekto pozrie. Nie, nestalo sa tak. Každý sa hnal do školy, do práce, alebo na iné „dôležité“ miesto. Je to smutné, pomyslela som si. Dnešní ľudia myslia už len na seba. Prišla som zakaždým na intrák so zlou náladou. Jedna moja super kamoška ma zakaždým utešovala, že to nie je pravda, že si to iba namýšľam. No dobre, povedala som si. Hovor si čo chceš, aj tak si myslím, že v tomto meste sú sebeckí ľudia. Ako som sa potom zasmiala keď mi pár dní na to rozpovedala smiešnu historku a skonštatovala: „Anitka, mala si úplnú pravdu! Idem si po parku a rozhodla som sa, že ti dokážem, že aj tu sú milí ľudia. Budem sa na nich pekne usmievať a isto mi to vrátia milým pohľadom. Už z diaľky som uvidela vysokého chlapca. Zdal sa mi sympatický a keď som prišla k nemu bližšie, pekne som sa na neho usmiala. Ale on....no...neusmial sa....ale pozrel sa divne na mňa (že či mi šibe, či čo) a na celý park si tak odgrgol, že ľudia sa otáčali dozadu, aby videli, kto je ten nevychovanec! A treba dodať, že pri ňom stála aj jeho matka, ktorá však na to nič nepovedala. Bola som zhrozená!“. Ja som sa samozrejme rozrehotala, pri predstave na moju kamošku, ako sa asi po tejto situácii mohla zatváriť. Odvtedy mi stále dáva za pravdu, že v tom našom meste sú fakt čudní ľudia. Ale vrátim sa teraz k našej Bratislave.
Ako som to už povedala na začiatku, príjemne som sa prekvapila. Vraveli mi, že vo veľkomeste sa nikto o nikoho nestará, každý ide za svojimi vecami a nikto neberie ohľad na druhého. Samozrejme som mala aj negatívne skúsenosti, ale zatiaľ u mňa dominujú tie pozitívne. Medzi ne patrí práve ten úsmev, ktorý mnohým ľuďom nechýba, keď vykročia do mesta.
Prednedávnom bolo hnusné počasie, lialo sa ako z krhly. Musela som ísť do mesta nakúpiť pár vecí. Vystúpila som na zastávke a hor sa k nákupnému centru. Ako som sa tak ponáhľala (a znervózňovala sa, kedy mi vietor vykrúti môj dáždnik), na ceste stál mladý chalan. Bol už celkom premoknutý a predával noviny Nota Bene. „Nechcete si kúpiť slečna?“ spýtal sa. Ja som len rýchlo pokrútila hlavou, že nie, a v duchu som už myslela len na to, aby som už konečne bola v teplom obchode. Zrazu počujem ako za mnou zakričal: „Prajem vám pekný deň slečna“ a usmial sa na mňa. Prišlo mi to také milé od neho. Zaradovala som sa, aký je ten chlapík zlatý. Veď tam môže moknúť už pár hodín, a predsa je vysmiaty, nie je nervózny ako ja. Síce som bola v daždi len desať minút už som nadávala prečo práve teraz prší, keď musím do mesta. Keby som bola na jeho mieste, mala by som už také nervy na ľudí, ktorí nechcú kúpiť odo mňa nič. Ale on nie. Potom mi prišlo tak smutno, že ani poďakovať som sa mu nestihla za tú milú vetičku.
Niekedy rozmýšľam nad tým, prečo v takom veľkomeste ako Bratislava sú ľudia predsa len milší ako v tom mojom malom meste. Asi to bude kvôli tomu, že tu je každý iní. Idem si po ulici a vidím samých zaujímavých ľudí. Belochov, černochov, číňanov, extravagantných, jednoduchých, vysokých i nízkych – aj keď sú všetci iní, predsa sú zlatí a jedineční. V tom mojom druhom meste je každý taký rovnaký, a preto asi majú predsudky voči tým, ktorý sa od nich odlišujú či už vzhľadom, alebo správaním.
Myslím si však, že práve preto je každý svojim spôsobom výnimočný, lebo nie je ako ten druhý. Keď sa budeme navzájom rešpektovať, keď necháme priestor pre každého, aby sa prejavil, obohatíme si vlastné vnútro, tým že spoznáme niečo nové, niečo zaujímavé. Preto na záver radím: Usmievajte sa! Úsmev je fakt zázračný liek. Myslite na to, že ten druhý človek mal možno dneska hrozný deň, ale vy tým, že sa na neho milo usmejete, spôsobíte mu radosť, a na pár minút sa naplní šťastím. Áno....usmievajme sa čo najčastejšie!
