Drsný donor
Obvinenie z „pragmatickosti" patrí medzi tie láskavejšie hodnotenia čínskych aktivít v Afrike. Podľa mnohých západných kritikov je Peking drsný a neokrôchaný donor, ktorý využíva slabosť čierneho kontinentu na presadzovanie vlastných obchodných a politických záujmov.
Tam, kde sa iní snažia bojovať proti chudobe, Číňania stavajú futbalové štadióny, ktoré miestnym papalášom pomáhajú vyhrávať voľby. Západ podporuje budovanie inštitúcií, Peking stavia diaľnice, aby sa jednoduchšie dostal k africkému nerastnému bohatstvu. Medzinárodné inštitúcie sa snažia posilniť práva zamestnancov a eliminovať nepriaznivý vplyv industrializácie na životné prostredie, čínske firmy do Afriky outsourcujú smog a znečistenie, ktorého sa chcú zbaviť doma.
Z pohľadu Západu je čínska rozvojová pomoc, ktorá sa stala v posledných rokoch neprehliadnuteľná, div nie predvoj kolonizácie. Pravda je, že sama Čína k posilňovaniu paranoje výdatne prispieva flirtovaním s darebáckymi režimami. Či už ide o Mugabeho Zimbabwe, alebo o kontroverznú úlohu, ktorú Peking hral pri tragédii v Darfúre. No napriek tomu si americká ekonómka Deborah Brautigam myslí, že západná kritika je prehnaná a nespravodlivá. Čína pomáha inak, píše v novej knihe The Dragon's Gift. No neznamená to, že pomáha horšie.
Dračie mýty
Číňania nie sú v Afrike nový donor. Nie sú nespoľahlivý partner, ktorý nechal po Maovej smrti Afriku bokom, až kým ho k návratu neprinútil hlad po prírodných zdrojoch. Čínsky program rozvojovej pomoci je rozsiahly a rastúci, ale nie obrovský. Určite sa zaujímajú o prístup k africkej rope a nerastným surovinám, ale to nie je hlavný cieľ ich pomoci. Čínske rozvojové peniaze nie sú „toxické" a nezhoršujú i tak mizernú kvalitu verejnej správy v afrických krajinách.
Takto by sa dali zosumarizovať závery analýzy D. Brautigamovej. Hlavný dôvod prečo je Čína „iný" donor, ako západné krajiny podľa nej vyplýva z odlišných domácich skúseností a ponaučenia, ktoré si krajina zobrala z prakticky permanentného zlyhávania pomoci v Afrike.
Bohatý Západ tradične považuje za zdroj vlastného ekonomického úspechu dobrú verejnú správu, kvalitné inštitúcie a podnikateľské prostredie. A s väčšími či menšími úspechmi (skôr menšími) sa tento model snaží cez rozvojovú pomoc kopírovať v Afrike. Čína naštartovala zázračnú ekonomickú transformáciu veľmi umiernenými reformami inštitúcií. Za kľúč vlastného úspechu považuje investície do infraštruktúry, riadenú industrializáciu, či otváranie sa zahraničným investíciám cez špeciálne ekonomické zóny.
Západná pomoc Afrike prechádzala rôznymi fázami. Od počiatočných tradičných investícií do infraštruktúry, cez tlak na liberalizáciu a privatizáciu, snahu podmieňovať pomoc transformáciou podnikateľského a politického prostredia až po dnešný akcent na priamy boj proti chudobe. Zmeny vždy prichádzali po tom, ako sa darcovia frustrovaní neúspechom predchádzajúcich receptov pokúšali objaviť novú cestu.
Čína, ktorá ako donor na africkú scénu razantnejšie vstúpila v 60. rokoch minulého storočia, čelila rovnakým problémom. Veľké infraštruktúrne projekty po odchode čínskych manažérov chátrali, finančné príspevky končili na kontách miestnych diktátorov a pomoc neprinášala žiadne hmatateľné výsledky. No tam, kde Západ reagoval rozširujúcim sa zoznamom podmienok, ktoré musia prijímatelia pomoci plniť, Peking stanovil jednu - pomoc musí byť ekonomicky efektívna a vzájomne prospešná.
Vzájomne výhodné
Dnešný čínsky model rozvojovej pomoci je výsledok zahraničných a domácich experimentov s transformáciou hospodárstva. Je to kombinácia dotácií, pôžičiek a priamych investícií so zameraním na infraštruktúru a priemyselnú výrobu. V súčasnom svete západných donorov to pôsobí ako historický relikt. Svetová banka medzi rokmi 2002 a 2007 požičala na rozvoj priemyslu a obchodu menej ako päť percent všetkých úverov subsaharskej Afrike. Tradičné donorské krajiny do priemyselnej výroby nasmerovali menej ako percento pomoci.
Ale Číňania si veľmi dobre pamätajú, že presne tento typ podpory zo strany západných krajín a Japonska pred štyrmi desaťročiami naštartoval ich zázračný prerod. „Potrebujete infraštruktúru? Máte prírodné zdroje na garanciu pôžičky? Urobíme obchod," ilustruje tento prístup D. Brautigam.
Aj problém so všadeprítomnou africkou korupciou a rozkrádaním vyriešili čínske úrady mimoriadne pragmaticky. Západ sa snaží poskytovanie podpory podmieňovať napríklad bojom proti korupcii. Na každé euro pomoci nadväzuje siahodlhý zoznam požiadaviek na reformy. Čína korupciu obchádza a rozvojové projekty v Afrike riadi sama. Ako vysvetlil bývalý minister zahraničných vecí Sierra Leone Alhaji Koroma: „Dávajú pomoc, granty, úvery, ale peniaze nikdy neuvidíte."
Kreatívna deštrukcia
Čínsky model vzájomnej výhodnosti rozvojovej pomoci má nepochybne bližšie k biznisu ako k charite. No vzhľadom na tragickú históriu plytvania a nikam nevedúcej „ušlachtilej" podpory by mal byť Západ pri kritike Pekingu opatrný. Obe strany si určite majú čo vyčítať. „Ako môžete bojovať proti chudobe a bývať v päťhviezdičkovom hoteli", pýtal sa jeden čínsky vedec. Západní kritici môžu ľahko vrátiť úder: „Ako môžete financovať prezidentský palác v Sudáne a nazývať to zahraničná pomoc?"
Pomoc Číny zahŕňa aj podobné výstrelky, no napriek tomu je to vítaná alternatíva. Číňania experimentujú. Dúfajú, že zisková motivácia stojaca za väčšinou projektov zabráni tomu, aby sa museli neustále vracať a oživovať predchádzajúce investície. „Zdôrazňujú nie pomoc, ale experimenty. Nie paternalizmus, ale kreatívnu deštrukciu konkurenčného boja," dodáva D. Brautigam. A je predovšetkým na afrických štátoch, aby čínsku pomoc využili spôsobom, z ktorého budú mať ich obyvatelia prospech.
Deborah Brautigam: The Dragon's Gift: The Real Story of China in Africa, Oxford University Press (2010), 300 s.
