V roku 2008 pribudlo na svete 2,8 milióna ľudí infikovaných vírusom, väčšina z nich tradične žije v subsaharskej Afrike. Zvyšuje sa aj počet ľudí s prístupom k liečbe, ale so šírením vírusu nestačí držať krok. Cieľom OSN bolo do roku 2010 zabezpečiť "univerzálny prístup" k liečbe všetkým chorým, ktorí to potrebujú. Realita na africkom kontinente je 44 percent.
Podľa Easterlyho a Freschi je hlavná príčina neúspechu prílišná koncentrácia energie na peňazí na antiretrovirálnu liečbu a zaznávanie prevencie. Nech univerzálne poskytovanie liekov, ktoré chorým predlžujú život, vyzerá akokoľvek vznešene, je to zároveň aj riskantná cesta k úspechu. V prvom rade vytvára absolútnu závislosť prijímateľov na peniazoch donorov. Spojené štáty napríklad financujú 70 percent ugandského rozpočtu vyčleneného na boj s chorobou. Neexistuje prakticky žiadna nádej, aby bola krajina strednodobo schopná zaplatiť tieto náklady s vlastných zdrojov.
Je pravda, že antiretrovirotiká čiastočne plnia aj preventívnu funkciu, keďže znižujú agresivitu vírusu. No na druhej strane ľudia reagujú rizikovejším správaním. Nakazenie sa vírusom HIV kedy znamenalo istú smrť. Dnes, keď sú k dispozícii lieky, ktoré síce vírus nezničia, ale chorí s ním dokážu žiť, táto bezprostredná hrozba zaniká. Reakciou je nižšia ostražitosť a laxnejší prístup k prevencii.
Nemohol som si v tejto súvislosti nespomenúť na prorocké slová Elisabeth Pisani z jej skvelej knihy The Wisdom of Whores: "Pre afrických lídrov (a nielen pre nich) je jednoduchšie pozorovať, ako zomierajú stovky tisíc dospelých ľudí, než povedať to, čo si každý potichu myslí: HIV sa šíri sexom. HIV je v Afrike veľa. Ergo, Afričania musia mať veľa sexu. Veľa nechráneného sexu."
Bohužiaľ, kondómy sú dlhodobo neželané dieťa medzinárodného boja proti aids. Náboženské, ideologické a iné predsudky, neochota financovať preventívne programy, nepopulárnosť a náročnosť ich implementácie znamenajú, že vojnu s aids nateraz zrejme opäť prehrávame.
