Tomuzákernému systému navyše nestačilo zobrať mi prácu na dva dni v týždni,niekedy som sa nemohol do podniku vrátiť celý týždeň. Celých sedem dní sommusel byť neužitočný, zbytočný, nevytvárať hodnoty, nezlepšovať svoje pracovnéschopnosti, pretože som si vraj musel odpočinúť. To mi totiž vraveli známi.Vraj musím byť po 5 dňoch vyčerpaný. Ako by som mohol?! Veď som spával 8 hodíndenne, dvakrát toľko ako Lenin! Ľudia ma nechápali. Hovorili, aby som si našielkoníčka. Veď podľa nich je na svete toľko vecí, ktorým sa môžem naplno venovať.Vraj by som sa mal chodiť zabávať, stretávať sa s priateľmi, vyhľadávaťkultúru. „Zábava?“ pomyslel som si. Načo? Veď predsa tým, že sa budem zabávať,nikomu nepomôžem. Nič nevytvorím. Naopak – ešte viac zvýšim svoju, potrebu, čímbudem ľuďom len naobtiaž. Veď každú fľašu vína musí niekto vyrobiť. Každúvečeru v reštaurácii musí niekto pripraviť. Robiť ľuďom starosti? To tedanie!
Keďsom zavrhol zábavu, známi ma chceli dostať k športu. Vraveli mi, že je topre mňa užitočné. Že tým pomôžem svojmu telu, povznesie to môjho ducha...Pomôcť svojmu telu? Veď funguje, tak načo? A ducha najviac povznáša radosťz dobre vykonanej práce. A navyše, pomáhať sebe je predsa sebecké.Oni sa však svojej utkvelej idey urobiť z dreva trénovanú pružinunevzdávali. Od teoretického dokazovania tentoraz upustili a prešli rovnok názornej ukážke, t.j. poriadne ma zmlátili. Nechceli mi ublížiť, no jasom sa pokúsil o odvetný úder, pri ktorom som si zlomil ruku. Ich cieľomvraj bolo ukázať, že šport je potrebný pre fyzickú kondíciu, ktorá je potrebnápri sebaobranu. Aj túto taktiku dokazovania však museli zanechať, keďže som sa následnetakmer dostal pred súd za ublíženie na zdraví – napadol som lekára, ktorýtvrdil, že s mojou zlomenou rukou nemôžem mesiac pracovať.
Známiboli v koncoch. Nakoniec mi poradili, aby som si začal brávať prácu domov,že tak aspoň budem mať stále čo robiť. A tak som robil. Čo mi len dali. Zacelú kanceláriu. Zvýšili mi plat. Potom znovu. Nakoniec ma prepustili. Vraj somoberal o prémie tretinu oddelenia. Kolegovia žiadali moje okamžité prepusteniea hrozili výpoveďou. Snažil som sa obhajovať. Veď ja tie peniaze predsapotrebujem. Bez nich neprežijem. Úctivo mi oznámili, že súdiac podľa môjhostrhaného oblečenia som toho asi veľa neminul a preto mám asi dosť peňazí,aby som už nemusel pracovať. Začal som uvažovať: „Ja že som veľa neminul? Veďsom ani nemohol! Nebolo kedy! Veď som pracoval...“ Nadriadení však mali pravdu.Bankové konto sa nedopatrením nepríjemne rozrástlo. Čo teraz?
Niekoľkodní som uvažoval. Dostal som výpoveď pre nadmerný pracovný výkon. Ako saz toho len vymotať? Po zhodnotení situácie som prišiel k záveru, žemojím hlavným problémom sú zarobené peniaze. Preto si ľudia myslia, že užnemusím pracovať. Riešenie nebolo treba dlho hľadať. Kúpil som si zopár áut,postavil nejakú tú vilu a hneď bolo po peniazoch, ba bolo to ešte lepšie –bol som po krk v dlhoch. Na druhý deň som sa natešený pobral do svojhobývalého podniku v novom obleku v limuzíne so šoférom. Prišiel somk vedeniu a prosil o prácu. Pripomenul som im, ako svedomito sompre nich pracoval a aké dobré meno so získal pre ich firmu. Oni opäťnamietali, že vraj už mám peňazí dosť a že mám nechať pracovať druhých,chudobnejších. Vtedy som ukázal na limuzínu na parkovisku a na kaštieľ,ktorý bolo vidieť široko – ďaleko a hrdo som oznámil: „Vidíte – to všetkomusím splácať. Som úplne švorc. S miliónovou hypotékou.“ Nakoniec som impredložil výpis z účtu. Takejto silnej argumentácii nemohli čeliťa ja som mal svoje miesto späť. A tak si teraz spokojne pracujem 16hodín denne, z času na čas skontrolujem bankové konto, postavím niekoľkodomov, ktoré delím medzi kolegov, aby už nežiadali moju výpoveď a keď užnaozaj neviem čo s peniazmi, zadám môjmu podniku zákazku za vlastné, abysom mal na čom pracovať.
Poznámka.Tento príbeh je vymyslený a nemá nič spoločné s realitou. Chcel byťlen vtipný...svojím spôsobom...
