Možno sa teda právom domnievať, že vulgarizmy tvorili súčasť našich prejavov od nepamäti. Nezachovali sa síce v dielach klasikov, ale o to sa napokon nesnažíme ani teraz. Nechcem tým zneucťovať doby minulé, len to tak nejak vyzerá, že ony slová, pri ktorých si na verejnosti pri troche duchaprítomnosti zahrýzame do jazyka tu majú svoje miesto, svoju nezastupiteľnú funciu, keď svojou výstižnosťou a obrazutvornosťou často predstihujú rozvité súvetia a básnické prívlastky. (Ak existuje niečo ako lexikálne kacírstvo, asi som práve naplnil skutkovú podstatu...)
Takže sme urobili prvý krok, priznali sme si, že tá spodina slovnej zásoby je aj našou, dennodenne nám slúži, nahlas, pošepky, či len na úrovni šedej hmoty. Čo týmito slovami chceme povedať? Mnohé sú mnohovýznamové, vyvynuli sa rozmanité predpony, zvraty a ktovie ešte čo všetko, prvotným cieľom však bolo zrejme zhmotniť pocit mimoriadnej krivdy, silného pohnutia či odporu. Sú to silné slová, na tom sa asi zhodneme. Zodpovedá však obvyklé použitie týchto slov stavom a situáciám vyššie popísaným?
V reči môjho strýka je nadávkou snáď každé desiate slovo. Znamená to, že je permanentne pobúrený, vydráždený na hranicu sebaovládania alebo snáď smrteľne urazený? Nie. Tieto slová sú jedným z oporných pilierov jeho slovnej zásoby, naučil sa nimi pomenúvavať rozmanité predmety a opisovať špecifické kvality. A povedal by som, že niečo podobné nájdeme vo väčšine vekových kategórií, pričom sa toto remeslo zvlášť u mladej generácie vycibrilo do podôb až nepochopiteľných. Jeden by očakával, že uchyľovanie sa k takejto slovnej zásobe pôjde nutne ruka v ruke s krajným pohoršením, krikom a červeňou v tvári. Ani si poriadne nepamätám, kedy som naposledy zočil tieto druhotné príznaky. Týmito skupinkami písmen sme sa naučili ovenčiť i každodenné situácie a momenty skrz naskrz nevinné ako číre prekvapenie, pobavenie, dokonca obdiv. Snáď nie je ani také ťažké vybaviť si týnedžera niečím ohúreného, možno povedať nadchnutého, no miesto detského „Jejó“ alebo „Oooo“ mu do úst vložiť jedno z tých „A do...“.
A teraz malé cvičenie – ako by sme mohli inak povedať „spadnúť“? (Pomôcka: druhé z dvoch slov je „sa“.) A čo takto „opiť sa“, „utrhnúť“, „skritizovať“,...? Hanbíte sa? Veď ani nemáte za čo. Vlastne ste ani nepovedali (resp. nemysleli) nič zlé. Možno to tak znelo, ale idea na pozadí bola čistá a formu nakoniec neslobodno vyvyšovať nad obsah. Chcem týmto pobádať k masovej vulgarizácii? (Ej, ale som to šumný termín vyhútal!) Nie. Práve naopak. Tieto slová majú pomôcť v krajnej núdzi, keď zo seba potrebujeme dostať kruté (i keď možno spravodlivé) negatívne emócie tak, ako sa nám valia hlavou. Nechajme im tento status núdzovej expresívnosti a mimoriadnej intenzity a používajme ich len tak, ako im náleží. Sú naším najťažším slovným arzenálom, tažko ich teda celkom zavrhnúť. Každodenným nevynúteným používaním sa z nich však táto váha vytráca a stávajú sa len akýmisi frázami bez skutočného významu, ktoré si pri takomto použití už pomaly aj prestávame všímať a pozastavovať sa nad nimi, čo je asi to najhoršie. Nechajme naše nadávky odpočívať, nabrať na výnimočnosti, nech potom v správnej chvíli zatnú do živého. Keď niekomu vynadáme, nech to stojí za to!
