O niekoľko týždňov som sa dostal do miestnej nemocnicev Leviciach (cca 35 000 obyvateľov). Budova to nebola najnovšia, novydržať sa dalo. Boli tam väčšinou starí ľudia, po večeroch pozeralitelenovelu, doobeda raňajkovali, na obed obedovali a poobede obedovali.Tak tam šiel život. Zaujímavým zistením bolo, že niektorí obyvatelia nemocnicetu boli vlastne za dvoch – opatrovateľov aj opatrovaných. Jedna staršia pani tozhrnula asi takto: „Celý život pracujem v špitáli, až z toho skončímv špitáli.“
Aby som to však zbytočne nenaťahoval, prejdem rovno na deňD. Tento asi nebol významným len pre mňa, ale aj pre veľkú časť personálu –vhodná príležitosť oprášiť nástroje, skontrolovať funkčnosť vybavenia.Samozrejme, nebolo mi všetko jedno, ale upokojoval som sa tým, že hodinu predoperáciou dostanem injekciu, po ktorej sa upokojím (vraj na to bolo nejaképravidlo). Záchrana neprišla. A tak som sa dostal na operačnú sálua pre zmenu som sa upokojoval tým, že čochvíľa ma uspia a bude povšetkom (aspoň z mojej strany). Posadili ma do akejsi „predizby“ operačnejmiestnosti, odkiaľ som mal pekný výhľad na operačný stôl. Potešila ma kvalitnákožená opierka na hlavu. O niečo menej ma však potešili kyslíkové(pravdepodobne) bomby v rohu miestnosti. Najprv som si ich nevšimol, bolitotiž precízne zatreté tou istou farbou, ktorou bola namaľovaná okolitá stena.Tým s ňou boli prakticky spojené a vytvárali jeden súvislý celok.Toľko k mojej prípadnej resuscitácii.
Následne ma asi po prvý krát v mojom živote potešilpohľad na injekčnú striekačku. Konečne ma uspia... Už je to v poriadku...Sklamanie prišlo, keď spánok neprichádzal. O niekoľko sekúnd som sadozvedel, že to bola tá očakávaná upokojujúca injekcia, podaná 1 – 2 minútypred anestézou. Ale hlavne, že bola. Následne som sa svojpomocne vyštveral naoperačný stôl a vychutnal si ten pohľad – naľavo množstvo prístrojova hadičiek, napravo zbierka skalpelov a iných hračiek. Potom somkonečne zaspal...
Zobudil som sa s víťazoslávnym pocitom, že je naozaj povšetkom. Ale nebolo. Obidve oči moli na svojom mieste a nezalepenéoperácia nebola. Hlavným dôvodom boli problémy s dýchaním. Okrem iného sana operačnej sále rozpadol fonendoskop, no (ako som sa neskôr dozvedel)duchaprítomný personál zabehol po nový. Smola bola, že pred operačnou sálou saudržuje čistota a bežiaci lekár sa pošmykol na mokrej podlahe, predviedolzaujímavé akrobatické číslo ale prístroj nepustil z rúk. Ešte jednazaujímavosť – napriek tomu, že sa operácia nekonala, lekári boli radi, žedýcham. Anestéza bola totiž náhle prerušená a keby som nezačal okamžitesamostatne dýchať, museli by zrejme porušiť omietku v spomínanej„predizbe“.
Tak či onak, operácia nebola a bol som poslaný doBratislavy. (Mimochodom, očné oddelenie Levickej nemocnice je dnes už minulosťou.) Pri tomto „druhom pokuse“ som už bolpokojnejší, zvykol som si. Môj spolubývajúci na izbe tam už bol 4-krát, bývalsi tam ako doma, urobil mi exkurziu. V Bratislave sa operácie počítajú nastovky, všetko ide ako na bežiacom páse. Tu už mali s deťmi skúsenosti,dbali o našu psychickú pohodu, t.j. poriadne nás nadrogovali. Jednapilulka večer pred operáciou, druhá ráno. Pozitívne následky sa prejavili.V ten večer sme na jednej izbe zaspávali štyria – čakatelia narekonštrukciu. Dvaja už spali, ja a jedno staršie dievča. Obaja sme bolisvojím spôsobom „pod parou“ a tak bola ochotná so záujmom počúvať mojebľabotanie o zvyšovaní kadencie moderných guľometov (história = mojazáľuba číslo 1). Ráno prišla druhá tabletka, po ktorej sa moja nálada opäťenormne zlepšila. Dokonca ma odviezli na invalidnom vozíku. So záujmom somsledoval, kam to ideme a snažil sa spomenúť si. Aha – áno. Idú mi rozrezaťoko. Tak fajn. Tentoraz som nebol uspatý až na operačnom stole, mali na tošpeciálnu miestnosť. Boli sme tam dvaja + sestrička. Snažil som sa zaspať akodruhý. Či sa mi to podarilo, neviem. Ani som nevedel, že zaspávam. Ani že spím.Ani sa mi nič nesnívalo. Len som sa zobudil. Taká nanič anestéza...
Bola noc. Zobudil som sa – ako je u mňa zvykom – na malúpotrebu. Keďže som bol po operácii, nemal som zrejme otvárať oči, teda aspoňnie to jedno operované (ľavé). Spomenul som si...keď som uvidel bielu plochu obväzu.Oko sa však držalo dobre, uhájilo pozíciu. Tak som potom otvoril len to pravé.No výsledok bol rovnaký - ošetrovatelia na mne rozhodne nešetrili a ochotnemi zaviazali obe oči, z toho jedno zbytočne. Močový mechúr však dal jasnenajavo, že to nie je jeho problém a tak som sa musel dostať k záchodu,ktorý bol našťastie súčasťou izby. A tak som išiel popri stene, stlačilkľučku a radostne nahmatal záchodovú misu...
S mojím spolubývajúcim sme rozhodne zabudli urobiťdohodu o pooperačnom poriadku a tak som ja vracal tej noci, keď onchcel spať a on vracal ráno, keď som chcel spať ja. Ráno mi oko ešte razpremerali. Prišiel mladý lekár, asi na praxi, a v ruke niesolzaujímavý prístroj. Tak, ako ja, aj on bol zrejme zvedavý, čo z toho bude.Potešil sa, keď sa v mašinke zablyslo a vyhodila nejaké údaje.
