Čítame knihy o knihách

Autori ktorí svojimi stránkami nesledujú práve tento cieľ a napriek tomu sa im podarilo vydať knihu, sú pre mňa len ďalším potvrdením komerčnosti našej spoločnosti. Ak totiž kniha obsahuje zásadné myšlienky, určite si nájde svojich priaznivcov aj odporcov. Niekomu sa navyše nemusí páčiť, ak sa nájde v zápornej postave. No ak na druhej strane predstavíme napínavý fantasty príbeh o víťaznom ťažení dobra proti zlu, ktorý nám nenastavuje ani najmatnejšie zrkadlo, ľahko dostávame vzorec mnohých súčasných "bestsellerov". Takíto autori sú predajní. Nič viac, nič menej.

Buďme však optimisti a predpokladajme, že v knižniciach sú samé dobré knihy, ktoré nám majú čo povedať. Taktiež predpokladajme, že tí, čo zostavujú školské učebnice, vybrali práve tie najlepšie a najdôležitejšie diela, ktorých poznanie spôsobí, že ľudia začnú myslieť, diskutovať a robiť všetky tie pekné veci, ktoré by mali byť podstatou demokratickej republiky (t.j. aj tej našej). (Mohlo by sa zdať, že knihám dávam priveľký význam pri formovaní osobnosti, ale práve kniha bola prakticky až do polovice tohto storočia jediným spôsobom, ako uložiť svoje názory, vízie a ideály pre ostatné generácie. Mnohí vravia, že je zaostalé zameriavať sa len na knihy, keď máme film, hudbu atď., ale odvetvie, ktoré má sotva sto rokov a už mu zjavne dochádzajú nápady, má ešte čo dobiehať.)

A máme tu problém. Za tísícky rokov sa toho popísalo mnoho. Možhno až príliš. No a naši bádatelia v danej oblasti našli veľa múdrych kníh, ktoré nás môžu veľa naučiť a bola by ich teda škoda nezaradiť do osnov. Vyžadovať podrobné štúdium každej jednej z nich by bolo ešte aj na náš školský systém prikruté. A ako to páni odborníci vyriešili? Uspokojili sa s päťriadkovým obsahom, stručnou charakteristikou postáv a zhrnutím hlavnej myšlienky do jednej vety. A čo my z toho? Vieme o čom to bolo. Fajn. Vieme, kto tam vystupoval. Dobre. A dokonca poznáme aj tú dôležitú hlbokú myšlienku, ktorú autor ukryl do svojho diela v pevnej viere, že niekomu to pomôže s otázkou čo ako robiť a nerobiť. Prečo by sme ju nepoznali? Veď ju máme priamo pod nosom v jednom riadku očistenú od všetkých alegórií bez potreby domýšľať si, dedukovať, čiže myslieť. A zamyslíme sa? Ani náhodou. Niet nad čím. Oni to študovali, oni vedia, čo chcel autor povedať. My sme študenti, takže to dostaneme na tácke. A bude to mať na nás vplyv? Nie. Ďalšia vec, ktorú treba vedieť, ktorú sa treba naučiť. Zase niečo, čo budem musieť pekne odrecitovať na maturitách. Niečo, čo zostane tak maximálne niekde na ťaháku, ale sivých buniek by bola škoda.

Týmto to však nekončí. Naši páni profesori sa predsa musia niečím živiť a keďže nič nenapíšu, aspoň poctivo kategorizujú to, čo napísali iní. Rozdelia to do žánorov a všetkému dajú pomenovanie tak, aby na to nejaký Jožko Mrkvička len s úžasom civel a uznal, že toto museli vymyslieť veľmi múdri ľudia. Tento postup najprv aplikovali na autorov, ktorých rozhádzali do období, z ktorých každé má svoje znaky, potom išli hlbšie a určovali znaky autorov jednotlivo a nakoniec rozpitvali ich diela a všetko, čo sa vyskytovalo častejšie, dostalo svoju vlastnú definíciu a vznešený názov ako napr. epanastrofa, apoziopéza a pod..

Aby som to zhrnul - čítať knihy? Bezpodmienečne. Čo však chceme dosiahnuť naučeným obsahom, "výcucom", piatimi jednoriadkovými odrážkami? Je to tá všeobecná erudovanosť, široký prehľad, aby sa človek nezahanbil v žiadnej spoločenskej situácii budúceho života? Keby sme si aj hneď zapamätali každé slovo našich zošitov, neobstoja naše vedomosti v žiadnej diskusii, nevieme povedať, či sa nám kniha páčila alebo nie, nevieme o nej teda vcelku nič...