Čo asi?

Čo sa vlastne stalo? Neviem. Možno banky neopatrne poskytovali pôžičky. Možno jednoducho skrachoval jeden podnik a zvyšok bola reťazová reakcia. Alebo niečo ešte šialenejšie. Nech už to bolo akokoľvek, hľadanie príčin môžme nechať ďalším generáciam, my s tým len musíme "niečo spraviť". Ale čo?

Táto otázka v poslednom čase zamestnáva ekonomické mozgy z celého (najmä západného) sveta. A čo sme vymysleli? Musíme ekonomiku oživiť. Musíme napumpovať banky záložným kapitálom, musíme ľudí nejako donútiť, aby opäť masovo nakupovali a vôbec musíme zachrániť čo najviac nadnárodných korporácií. Teraz si na chvíľu predstavme, že sa nám to podarilo. Dopyt rastie vedno s ponukou, ekonóm je opäť najžiadanejšia profesia hneď za podnikateľom a koeficient rastu životnej úrovne (v našom prípade je to K = počet kúpených áut / (obyvateľ x mesiac)) vyjadrujeme v prirodzených číslach. Blbosť, že?

Ale čo potom vlastne chceme? Zachytil som názor, že krízu by bolo najlepšie presedieť. Jednoducho počkať, kým začnú fungovať protikrízové opatrenia (tým sa asi myslí ten bilión dolárov, ktorý poskytnú veľmoci), ekonomika sa oživí, voľný trh nanovo ukáže svoju silu a všetci sa budeme mať dobre ako predtým. Čo sa zmení? Nič podstatné. Veď ono to v podstate všetko fungovalo a bude to fungovať opäť. Len to musíme dostať naspäť tam, kde to bolo.

Naozaj si myslíme, že keď do toho vrazíme pár biliónov, dáme dokopy banky a zaplátame finančné toky, bude po kríze? Nebude to len odklad o pár (desiatok) rokov, ktorý sa nám vráti aj s úrokmi? Ak budú veci oäť ako predtým, nemusí to zákonite skončiť ako teraz? Peniaze síce vždy pomôžu, ale toto by chcelo zmenu. A riadnu. Nové palivo starý stroj nezlepší.