Na podobné morbídnosti sa väčšina ľudí snaží nemyslieť. Veď načo sa zaťažovať - ako hovorí strýko "Ak umriem dnes, neumriem zajtra..." Keď som večer nemohol zaspať, pravidelne my myšlienky nevdojak zablúdili k otázke "Čo ak?..." Nezáležalo na tom, aký úspešný deň som mal za sebou. Jednoducho som si na tieto "ružové vyhliadky" nezabudol spomenúť (nie žeby som chcel).
Otázka "Čo ak?" vlastne nie je nijak nezvyčajná. Som si istý, že si ju kladieme viacerí. Skutočne "vtipná" bola až otázka "A prečo nie?..." Nechápte to tak, že som ako desaťročné dieťa chcel zomrieť. To iste nie. Ale...keď na svete denne toľko ľudí zomrie. Aj mladých. Aj detí. Nikto si nemôže byť celkom istý. A čo ja? Prečo by som práve ja mal mať to šťastie - dožiť sa zajtrajška? Opakujem, že som mal desať rokov a presne toto som si myslel. Tak veľa ľudí je na tom tak zle. Prečo ja nie? Vari som si to niečím zaslúžil? Alebo mám jednoducho šťastie a oni nie? Moje srdce môže kedykoľvek zastať...ale ja som stále tu!
Už som z toho vyrástol (teda aspoň dúfam). Človek predsa nemôže žiť len preto, aby žil a ku šťastiu mu nikdy nemôže stačiť to, že sa ráno zobudí. Videl som dokument o ľuďoch, ktorí sa snažia dosiahnuť dlhovekosť. Ak dovolíte, v skratke to zopakujem. V starobe umierame na opotrebovanie ciev, čoho hlavným príčinou kyslík, pretože ide o vcelku agresívny plyn, ktorý zvyšuje počet voľných radikálov. Vašim cievam taktiež prospeje, ak nebudete jesť nič mastné a celkovo znížite prísun potravy. Takže...chcete sa dožiť stovky? Je to jednoduché - stačí nedýchať a nejesť. Takýto život nemožno nazvať životom, ale nechajme to, ich to možno baví. Čo je horšie, takýto život nemá veľký význam. Ak niekto žije len, aby žil, asi toho veľa nevykoná.
Cieľom života nie je život, ale to, čo počas neho stihneme. Na tomto princípe sa snažím fungovať a ide to. Aj keď si občas neodpustím až nechutne čierny humor, keď večer sedíme, dohadujeme sa, čo robiť zajtra a ja začnem vetou: "Ak sa dožijeme,..."
