Píše sa však rok 2006. Kurt Cobain je mŕtvy, Layna Staleyho odprevadila na poslednú cestu „kamarátka ihla“ a partia zo Soundgarden skúša šťastie už len v rámci samostatných projektov. Jediný, kto doteraz drží čestnú stráž pri hrobke s názvom grunge je Pearl Jam. Zostava, ktorá si počas svojho pôsobenia získala povesť jednej z najlepších koncertných kapiel sveta, sa rozhodla do kalendára promo turné svojho nového rovnomenného albumu Pearl Jam zaradiť aj Prahu.
22. 9. 2006 o 20.00 – oficiálne ohlásený začiatok koncertu. Miesto konania – Sazka Aréna, Praha. Sme na mieste, do vnútra vchádzame cez detektory kovov popri dobre naladených usporiadateľoch. Nevládne tu chaos, ľudia pokojne postávajú pri barových stolíkoch so svojimi drinkami, sem tam sa ozve rev podguráženého pubertiaka. Fanúšikovia PJ starnú so svojou kapelou, éra bujarej mladosti odznela v nenávratne.
Predkapelu Tarantula A.D. vnímame len ako tlmený rachot z útrob štadióna. V bufetoch supermodernej haly pripomínajúcich atmosférou McDonald si dopriavame posledné pivko a „žhavíme“ sa navzájom v očakávaní hudobného zážitku roka. Navôkol okrem češtiny a slovenčiny počuť aj poľských, nemeckých a anglických fanúšikov. Promotérka stojaca pri vchode na tribúnu vyzerá v slušivom kostýme ako letuška. Priateľsky nás informuje, že PJ začne o 21.00 a s nasadeným Winterfresh úsmevom nás usmerňuje do haly. Tá je obrovská a impozantná, naplnená takmer na prasknutie.
Ľudia sa s každou minútou stávajú netrpezlivejšími, keď zrazu úplne zhasnú svetlá a do rozvášneného davu sa začnú rinúť úvodné tóny. Hala takmer exploduje, tribúny vstávajú ako na povel a na pódium vychádza kapela. Eddie Vedder ako posledný, s veľkou fľašou vína v ruke. Pearl Jam sa bez uvítania chopia nástrojov a šou začína. Úvodných pár minút je pre mňa trochu sklamaním. Pri kapele typu PJ sa dá len ťažko očakávať bombastická vizuálna šou. Práve naopak – jednoduchosť scény neodpútava pozornosť od diania na javisku, osvetlenie vhodne dopĺňajú jednotlivé piesne. Zvukár však pravdepodobne preflámoval predošlú noc a svoju prácu zjavne „odflákol“. Ozvučenie Eddieho mikrofónu nedáva šancu vyniknúť jeho vokálu, zaniká v rachote gitár a bicích. Podľa kuloárnych správ navyše nie je Eddie Vedder v najlepšom zdravotnom stave kvôli nachladnutiu.
Koncert navyše začína menej známymi skladbami a počiatočná eufória v hľadisku po nástupe kapely pomerne skoro opadáva. Skutočná smršť prichádza až s Even Flow, notoricky známym hitom z albumu Ten. Publikum v Sazka Aréne ožíva a spolu s Eddiem odspieva refrén. Keď sa už zdá, že „mašina“ nabrala plné obrátky, Eddie Vedder sa z ničoho nič ocitne na pódiu sám, sediaci s gitarou a dramaticky osvetlený len jedným stropným reflektorom. V nečakane komornej atmosfére sa ocitne nielen pódium, ale aj tribúny, fascinované týmto komorným intermezzom. Práve v týchto momentoch využíva Vedder naplno svoj hlasový potenciál. Podporený ladným zvukmi gitary vytvára v hale takmer chrámovú atmosféru. Je to úžasný zážitok, pre mnohých z nás asi vrchol večera.
Na pódium sa opäť vracia zvyšok kapely, Eddie si zapaľuje cigaretu a energia utlmená počas predošlých momentov opäť vypláva na povrch. Po krátkej pauze prichádza na pódium v lesklom saku a na hlave má nasadenú masku Georga Busha. Tancuje a zvíja sa v typických pózach, maska sa ocitne na stojane na mikrofón, Eddie ju ponúkne vínom zo svojej fľaše a v piesni, ktorá nasleduje vzápätí vyjadruje svoj všeobecne známy antibushovský postoj. Masku na rozdiel od predchádzajúcich koncertov neroztrhá, ale hádže ju do hľadiska. S publikom komunikuje len sporadicky, v prestávkach nás milo pobaví lámanou a ťažko zrozumiteľnou češtinou čítanou z papiera alebo odrecitovanou spamäti. Najväčší úspech majú samozrejme najväčšie hity PJ – počas Jeremy, Alive alebo Even Flow sa všetci ocitneme vo vytržení. Kapela sa zjavne zabáva a večer speje k vyvrcholeniu. Nechýba krátke sólo na bubnoch v podaní Matta Cameona, Mike McCready si neodpustí dlhočizny gitarový riff, ktorým pobaví aj členov samotnej kapely.
Na konci prichádzajú prídavky, hala sa nečakane rozsvieti ako po skončení koncertu. Ten však ešte nekončí a jeho posledné piesne tak odznejú v „otvorenej“ atmosfére. Na rukách nadšeného davu ako reminiscencia na doby minulé sa vznáša pár plávajúcich tiel. Všetko však má svoj koniec a dnešný koncert nie je výnimkou. Záver graduje piesňou Rockin In the Free World, ako poctou ich guru Neilovi Youngovi. Do publika letia brnkátka a paličky, kapela sa lúči a poslední mohykáni grunge miznú po viac ako dvojhodinovom vystúpení v zákulisí.Opúšťame halu a deliac sa o dojmy mierime do mesta. Únava sa však podpisuje na každom z nás. Dozvuky prvého koncertu PJ v Prahe pred niekoľkými rokmi by trvali aj na druhý deň ráno o piatej na niektorej z nonstop otvorených pražských púmp, avšak.... Avšak časy našej flanelovej mladosti sú nenávratne preč. Pearl Jam nás dnes večer v Prahe do nej na krátky moment vrátil a pripomenul nám na chvíľu jednu éru pravého muzikantstva. Nič viac, nič menej.
