Vojaci, ktorí ku nám prišli nemajú ani poňatia, čo sa u nás vlastne deje. Jednoducho im povedali, že musia ísť brániť socializmus, ktorý sa u nás ocitol v ohrození. To ale nie je pravda, to sa len suverénny štát rozhodol, že pôjde vlastnou cestou. Žiaľbohu, Kremeľ je proti. Západ vyslovuje ostré protesty, ale to je všetko. V prípade, že by sa rozhodol reagovať silou, tretia svetová by nás neminula. Začína éra normalizácie, nádej na slobodný život v tejto krajine je na viac ako dvadsať rokov v ťahu. Svetlo sveta uzriem o tri roky.
14. september 1981
V žilinskom kine Úsvit sa zo mňa stáva pionier. Pravá ruka, ktorou zdravím hliadku prichádzajúcu s pionierskou zástavou sa mi trasie vzrušením, v očiach mám slzy dojatia. Po československej hymne znie aj tá sovietska. Potom spoločne spievame Internacionálu. Druhý bod pionierskeho sľubu znie: „Pionier je priateľom Sovietskeho zväzu a obhajcom pokroku a mieru na celom svete."
1. máj 1987
Ako študent gymnázia spoločne so svojimi profesormi a spolužiakmi zdravíme funkcionárov Komunistickej strany Slovenska stojacich na provizórnej tribúne hotela Slovakia v Žiline. Spoločne skandujeme heslá, ktoré sme nacvičovali na školskom dvore. „Nech žije 1. máj! Nech žije KSČ" Nech žije Sovietsky zväz!" Už o tretej sú všetci komunistickí funkcionári a tri štvrtiny prvomájového sprievodu spití pod obraz Boží.
13. január 1988
Profesor občianskej náuky nám vysvetľuje, ako sa okolo Alexandra Dubčeka v 60. rokoch vytvorila „frakčná" skupina, ktorá mu zabránila vytvoriť si reálny obraz o ohrození socializmu v ČSSR. Vysvetľuje nám tiež, že zásah spojenecký vojsk - takzvaná „bratská pomoc" - bol nevyhnutný. Pod lavicou hráme piškvorky, alebo znudene žujeme desiatu. Profesor je komunista, polovičný invalid a pravidelne nás mláti. Aj baby. Je to pekný hajzel.
27. november 1989
Spolu so spolužiakmi z FTVŠ stojíme na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Na plachtu, ktorú som zobral z postele na intráku striekam sprejom nápis „Umyte krv z Prahy". Na tribúne stojí Kňažko, Budaj a starší pán, ktorého tvár mi je povedomá. Všetci navôkol skandujú „Dubček, Dubček, Dubček!" Skandujeme aj my.
4. júl 2006
Prezidentom Slovenskej republiky je vymenovaná nová vláda na čele s Róbertom Ficom, bývalým členom komunistickej strany. Slovenský politický slovník je obohatený o nové termíny - Kuba, Lýbia, zrušenie privatizácie, milionárska daň, smer Východ.
Dnes je 39. výročie obsadenia ČSSR spojeneckými vojskami. Bývalí politický väzni chcú, aby bol tento dátum pamätným dňom. Podľa mňa je skôr dôležité, aby sme si ho navždy uchovali v pamäti najmä my. A aby sme nezabudli na tých, ktorí vtedy zomreli pod paľbou z ruských samopalov. Alebo neskôr počas výsluchov Štb, vo väzniciach, pri úteku na hraniciach alebo v uránových baniach. Na to, ako nám vzali pasy, nádej a slobodu. Na roky vymývania mozgov, ktoré začali sľubom iskier a pokračovali tvrdou propagandou štátnych médií, iné totiž nejestvovali. Na všemocných policajtov, colníkov, komunistov v riadiacich funkciách, mäsiarňach a zelovococh. V okolí každého z nás je niekto, s kým komunistický režim poriadne vyzametal. A to nehovorím o tom, že sa nedostal na výšku, alebo ho nepustili do Maďarska alebo Juhoslávie nakupovať Bravo, Pumy, alebo Wranglery.
Ešte pred pár rokmi sa v našom parlamente vyškierali arogantné komunistické ksichty hlásajúce návrat k starým hodnotám a zvolené našimi hlasmi. Teraz o našich osudoch rozhoduje ex - komunista prezlečený za novodobého Jánošíka. Ako bývalý pionier som nasratý na to, kde sme ho na najbližšie štyri roky zamestnali. Tento blog však nie je o ňom, je o tankoch s bielymi pásmi a našej krátkej pamäti. A vznikol aj preto, že na východ od nás sa prebudil veľký a nebezpečný medveď vedený bývalým agentom KGB. Takže bacha na pamäť, Slováci.
