Od tej doby už uplynulo pár rokov, som starší, rozvážnejší a so zvedavosťou sledujem, kam to to naše malé, ale srdcu drahé Slovensko dotiahne. Moc nám držím palce, vyžrali sme si toho dosť za komunistov, je načim mať sa lepšie. Mečiarova „veľká žranica“ nám ukázala, koľko škody na duši a na majetku národa dokáže spôsobiť tupá viera, že Slovensko potrebuje veľkého vodcu a pevnú ruku. Aj on už snáď tú svoju pieseň dospieval nadobro, takže terazky nás zabáva až k slzám Dzurindovo geniálne umenie kompromisu a žabomyšie vojny koaličných partnerov.
Ale späť k veci. Pred pár dňami som mal opäť dejavu. Adrenalín na maxime, žily na prasknutie, chlpy zježené. Z televíznej obrazovky metal hromy - blesky a pästičkami mával malý rozhnevaný mužík. Prisahal na stranícku knižku neznámej farby, že ak sa jeho strana dostane po voľbách do vlády, garantuje zrušenie privatizácie bratislavského letiska. Nebol to jeho prvý plamenný a spravodlivo rozhorčený prejav, pamätám si dokonca aj jeho nekonečné strápnenie sa s nákupnými košíkmi, no tentokrát som už nemohol zostať ľahostajný.
Priznám sa, nepoznám dokonale celé pozadie tejto privatizácie, možno raz motyka vystrelí a verejnosť sa skutočne dozvie celú pravdu, avšak...... Avšak, celá kauza ukázala v nahej podstate tuposť populizmu a ignoráciu akýchkoľvek pravidiel bežne uznávaných civilizovaným svetom. Náš malý Napoleon s odhodlaním prisahá pomstu - nezastaví ho cunami, veľký čínsky múr a s určitosťou ani žiaden právny poriadok. Róbert Fico by mal pochopiť, že časy Klementa Gottwalda sú už dávno za nami, doba znárodňovania a vyvlastňovania zmizla v nenávratne. A aj keď nám ešte pár zúfalo naivných a amatérskych politikov s červenou knižkou v parlamente pripomína tých viac ako 40 rokov hanby, poníženia a lží, sú skôr koloritom, ako reálnou politickou hrozbou. Tou sa pre nás zdá byť vodca Smeru. Je Pandorinou skrinkou, dôsledky otvorenia ktorej sa dajú odhadnúť už teraz, z rétoriky ním dávno spustenej predvolebnej kampane. Všetko, čo pravdepodobne bude nasledovať, však budeme znášať my všetci, nielen tých viac ako 30 percent jeho „pravoverných“, ktorí sa nám pripomínajú z prieskumov verejnej mienky.
Pamätám si, ako ešte za čias vládnutia „mlátiča novinárov“ v parlamente pri svojom prejave požiadal Ivan Lexa ( vtedy ešte s imidžom milého, usmiateho a neškodného hrocha ) Milana Kňažka, aby si dal kvôli zápachu z úst žuvačku. Kartón mentolových žuvačiek som sa tak aj ja rozhodol darovať Róbertovi Ficovi. Jeho dych páchne populizmom a sírou. A tá je, ak si dobre pamätám zo školy, jedovatá.
