ten bastard nie je ani človek ani zviera. jeho rasu len tušíš, ale neurčíš čas ani priestor z ktorého by mohol pochádzať.
nič dobré z neho necítiť, nevydá ani najmenší zvuk, keď kopneš nohou do tej páchnucej tlamy. minieš, lebo je rýchlejší než tvoj zámer - a pritom uchytený v pántoch ako jeho pôvodná podoba. hlúpy somár - tak si pripadáš, balansujúc na jednej nohe po tom nevydarenom kope, ešte kára a náklad sena. tvoja najlepšia úloha. tvoj červený koberec a chodník slávy.
navyše sa z útrob bastarda začínajú ozývať akési duté zvuky. kakafónia najväčšieho hnusu, aký ľudské alebo akékoľvek iné ucho kedy počulo; bez rytmu, melódie, tónu. uchopí ťa za zápästia, pritlačí dlane k ušiam rozdrásaným zvukom, ale je neskoro.
všetky vnemy už dostali lekciu - lapáš po dychu a čakáš niečo nevinné, čisté, biele ako holubica, ležiaca s prerezaným hrdlom na druhej strane tých dverí. teraz už naozaj nemožno vyhrať, lebo tvoja snaha, akokoľvek je silná, nemohla zvládnuť tento súboj. toto sú sily staršie než samotný priestor, než zlo v nás, než akákoľvek iná veličina večnosti. je to ako váha vesmíru na tvojich pleciach.
to monštrum posledný krát mení tvar, a ty sa zrazu cítiš ako v betónovom kruhu, či a čí je to kruh? bez tvaru, vône, melódie - v ňom aj beznádej sa ustráchane krčí v kúte, tušiac jeho neoblomnosť a božskú nemennosť. pozri na ten kruh, stráca tvar, lebo už nemáš vnemy, ktorými by si ho čo i len tušil.
zlé dni, všakže?
