Hermann

Severovýchodne od Amiens, august 1918  Dominikove oči boli belasé ako nezábudky v maminej záhrade za mestom, ktoré mala oveľa radšej ako ruže, narcisy alebo pivónie. Nikdy nám nezabudla pripomenúť: „Na môj hrob chcem len trávu a nezábudky. A kameň skromný a jednoduchý, taký ako život, ktorý žijem.“ Zbožňovala tieto jemné kvetiny pre ich smutné meno, no najmä pre ich nádhernú svetlobelasú farbu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)
Obrázok blogu

„Len modré oči sú úprimné a verné. V zelených je faloš." nezabudla ešte dodať. Sama pritom mala oči farby jedlých gaštanov, a tak ktovie, či tým nechcela iba podpichnúť otca, ktorý na ňu ponad krížovku uprel zvedavý pohľad a usmial sa popod fúzy.

V Dominikových očiach som však čítal len strach a prekvapenie. Vychádzal som práve spoza krovia, zapínajúc si rázporok, rozgajdaný, špinavý a bez pušky. Tá stála ledabolo opretá o plot opustenej chalupy, kde zvyšok našej čaty zbieral sily na ďalší ústup. Ticho ranného brieždenia rušili len drozdy, nezmyselne lietajúce zo stromov na strechy opustených chalúp a späť. Ani jeden z nich si nevšímal dve postavy v zafúľaných uniformách, ktoré na seba vypliešťali oči na zablatenej ulici vyľudneného francúzskeho mestečka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nemohol mať viac ako devätnásť, spod nakrivo narazenej čiapky bez odznaku mu vytŕčala štica mastných vlasov a na špinavej tvári nebol ani náznak po strnisku. Zjavne bol na prieskume na nepriateľmi obsadenom území, a jednako sa nechal zaskočiť. Delilo ma od neho asi päť metrov, obaja sme ostali stáť ako soľné stĺpy. Spamätal som sa prvý, vrhol som sa k nemu, spoza opasku vyťahujúc bodák. Zareagoval neskoro, ale predsa, zdvihol hlaveň a bez mierenia vypálil. Rana bola ohlušujúca a ozvena sa niesla ulicou ako rachot hromu. Keď mi guľka vyrazila skoro celú pravú stranu horných a dolných zubov a vyletela lícom von, bol som už pri ňom a vrazil mu z celej sily bodák do hrude. Obaja sme sa zvalili na zem a puška padajúca na betón vydala zvuk, ktorý mi pripomenul jesenné obíjanie orechov v dedovom sade.

SkryťVypnúť reklamu

Dopadol som priamo na neho a ocitol som sa tvárou tvár smrti. Krv tečúca z môjho líca sa miešala s tou jeho, bublajúcou a peniacou na popraskaných perách. Len veľmi matne som zacítil vôňu levandule. „Možno strávil včerajšiu noc so ženou," napadlo mi. Z jeho slabnúceho dychu som cítil tabak. Obe vône sa zmiešali s pachom krvi a mňa naplo na vracanie. Z domu za nami sa ozval dupot čižiem a na ulicu vybehol zvyšok našej čaty. Polonahí a rozospatí, s odhodlanými výrazmi, s bodákmi a puškami v rukách. Pozrel som sa znovu na Dominika a uvidel som, ako umiera človek. Pred tým, ako som omdlel, som si spomenul na leto roku 1887.

SkryťVypnúť reklamu

Calw, júl 1887

Konečne prišli prázdniny. Rodičom som tento rok urobil radosť, koncoročné vysvedčenie zdobili jedničky od hora nadol a za odmenu som dostal svoje prvé dlhé nohavice. Otec vlastnil klobučníctvo v centre mesta a mama bola doma s mojou dvojročnou sestrou Evou. Niekedy musela vybehnúť na nákup alebo do kaderníctva svojej sestry na trvalú, vtedy som musel na Evu dávať pozor. Otec trávil celé dni aj večery v kráme, a tak som okrem občasných služieb pri sestre mohol stráviť všetok voľný čas vonku. Bolo to najkrajšie leto môjho života. Calw je malé mestečko obkolesené strmými vrchmi tvoriacimi súčasť Čierneho lesa v Baden-Wurttembersku. Nie je vôbec ničím výnimočné. Aspoň vtedy nebolo. Ulicami mesta sme sa v to leto preháňali úplne bezstarostní, myšlienky na školu sme aspoň načas hodili za hlavu. Bolo nás sedem, najmladší z nás bol Hermann, mal vtedy desať rokov. Ja som bol najstarší, vo februári som na narodeninovej torte sfúkol dvanásť sviečok. S chalanmi sme sa každé ráno o desiatej stretávali pred malou kamennou fontánou, v ktorej pod železnou mrežou plávali veľké oranžové ryby. Počas nedeľných prechádzok si elegantné dámy vo fontáne máčali hodvábne vreckovky a prikladali si ich na líca a odhalené šije, aby sa osviežili pred neľútostným júlovým slnkom. Fontána bola priamo v strede námestia, pred evanjelickým kostolom, ktorý bol dvakrát zbúraný a znovu postavený. Málokedy sme sa pri nej zišli všetci siedmi, naši rodičia boli obdarení úžasným talentom vymyslieť si čokoľvek, len aby nás udržali doma. Mojím najväčším nepriateľom však nebývala ufňukaná sestra alebo občasná výpomoc v otcovom kráme. Bol ním dážď. Moja matka bola totiž z nejakého zvláštneho dôvodu presvedčená, že keď vonku prší, alebo sú mokré chodníky, nemám tam čo hľadať. Doteraz si pamätám, ako som po daždi sedával na parapete pri otvorenom okne a odparoval pohľadom vodu pokrývajúcu mačacie hlavy na námestí pre naším domom.

SkryťVypnúť reklamu

Jednu júlovú stredu som sa zobudil na rachot hromu, prichádzal odniekiaľ z juhu a neveštil nič dobré. Oblaky vyzerali ako olovené vankúše naplnené vodou a čakajúce na nejakého dobrodinca s ihlou, ktorý by ich jediným bodnutím zbavil bremena. V uliciach sa zdvíhal vietor a pán Merzig, majiteľ reštaurácie s terasou, spratával spolu s dvoma pomocníkmi tapacírované stoličky a slnečníky, ktoré len pred malou chvíľou s námahou rozostavili tak ako každé ráno. Nadávali pri tom ako pohania. Ostatní ľudia pridávali do kroku a hľadali vhodný úkryt pred prichádzajúcou búrkou. Do izby vošla mama a vyzrela z okna.

„Už bolo na čase, nedalo sa tu dýchať," zamrmlala si spokojne popod nos. Neznášala horúčavy a na slnko aj vďaka bledej a citlivej pokožke chodila len zriedkavo. Ja som s tým nikdy problémy nemal, po otcovi som zdedil voči slnečným lúčom úplne odolnú pokožku. Pohľadom som sa vrátil opäť na námestie, ktoré už bolo takmer ľudoprázdne. Spred skleného priečelia banky zdvihol vietor dva papierové pútače, ktoré úradníci s hlavami plnými čísiel zabudli odpratať. Leteli námestím a s rachotom narážali do lavičiek a odpadkových košov. Na tvár mi dopadla prvá kvapka a sklamane, akoby som práve prestal veriť na zázraky, som zavrel okno. O desať minút sa Calw ponoril do tmy a z neba na nás padol celý oceán.

Celé dopoludnie vonku zúrila asi najväčšia búrka, akú som kedy zažil. Poryvy vetra lámali konáre stromov rastúcich pozdĺž námestia a dažďové kvapky veľké ako oči ropuchy bičovali fasády domov. V dome naproti zabudol niekto zavrieť okno a vyzeralo to tak, akoby dreveným rámom kmásal neviditeľný démon, skúšajúci, koľko ešte vydržia kvíliace pánty. Búrka trvala asi štyri hodiny a ako rýchlo prišla, tak aj zmizla. Teplota klesla asi o päť stupňov, no vzduch bol svieži a voňal ozónom. Otvoril som okno a zo zvyku začal pohľadom sušiť chodníky. Spoza rohu sa náhle vynoril Hermann, v ruke pyšne zvierajúc kornút so zmrzlinou sýtej zelenej farby. Nelízal ju bezhlavo, práve naopak, zručne ňou v prstoch krútil dookola a vďaka vystrčenému jazyku na nej vznikalo niečo, čo matne pripomínalo podivný výtvor z hrnčiarskeho kruhu. Keď ma zbadal, náhle zastal a vyceril zuby v úsmeve:

„Sušíš?" zakričal. V jeho otázke som však necítil škodoradosť, a tak som prehltol štipľavú odpoveď derúcu sa na jazyk a len som prikývol.

„Tak zajtra o desiatej..." Hlesol ponad plece uberajúc sa smerom k ich domu.

„Zajtra," odpovedal som potichu, vediac, že ma nemôže počuť.

No ulice rozpálené júlovými horúčavami stihli za posledný týždeň nahromadiť v sebe toľko tepla, že mláky začali schnúť rýchlejšie, ako som čakal. A tak som už o dve hodiny pískal pod Hermannovým oknom náš dohodnutý signál. O chvíľu zbehol dolu, rozosmiaty, pery ešte stále lepkavé od zmrzliny. Nik z chalanov už neprišiel, a tak sme sa popri kostole rozbehli smerom hore, za mesto. Na malej lúke sa pásli kravy, minuli sme ich a zamierili k lesíku, kde sme mali urobený tajný bunker. Hermann sa stále potuteľne usmieval, tušil som, že má niečo prichystané v talóne. Nemýlil som sa, keď sme prišli do bunkra, vytiahol z vrecka dve malé sklenené striekačky.

„Vymenil som. S Hansom, za vrecko sklenených guľôčok." Tváril sa pyšne a tvár mu žiarila šťastím.

„Páni!" vydýchol som a s bázňou som vzal jednu striekačku do rúk. Hansov otec bol lekár a Hans už párkrát potajomky priniesol ukázať do bunkra niektoré jeho záhadne vyzerajúce inštrumenty. S Hermannom sme sa dohodli, že sa budeme striedať, raz bude lekárom on, raz ja. Vymýšľali sme si diagnózy od výmyslu sveta a vyšetrenie vždy končilo bolestivou injekciou. Neskôr nás napadlo, že by sme mohli striekačky naplniť vodou a urobiť si preteky v striekaní do diaľky.

Domy na námestí v Calwe sú postavené veľmi tesne vedľa seba, nie sú medzi nimi žiadne ploty, lebo úzkou štrbinou, nie širšou ako lakeť by sa prepchal málokto. My sme však poznali mesto ako svoju dlaň a vedeli sme presne, kadiaľ sa dalo prejsť. Zakrádali sme sa ako vojaci medzi domy a hľadali miesto, kde by sme mohli naplniť striekačky vodou. Dažďová voda už dávno stihla vsiaknuť medzi mačacie hlavy a domov sa nám nechcelo ísť, aby sme neriskovali zadržanie rodičovskou hliadkou. Na chodníku zo zadnej časti domu pekára Klimkeho sme narazili na dva malé kanálové príklopy, pod ktorými sme počuli žblnkot. Kľakli sme si každý k jednému a odkryli sme zurčiacu vodu, ktorá o pár sto metrov dole v údolí končila svoju púť v mestskej stoke. Začali sme ňou opatrne plniť striekačky, jazyky vystrčené od sústredenia v kútikoch úst. Môj príklop bol ďalej od vchodových dverí a bol som k nim otočený čelom, takže som Klimkeho zbadal prvý ako potichu vyšiel z dverí a zamieril k čupiacemu Hermannovi. Rozpačito som sa postavil.

„Dobrý deň prajem." Hermann zdvihol hlavu a pozrel na mňa. No v tej chvíli už bolo neskoro. Klimkeho noha vo vysokých kožených bagandžiach opísala oblúk a skončila na Hermannovom zadku. Jeho chudé telo nadskočilo a pokračovalo v pomyselnom oblúku. Bol to silný kopanec. Striekačka mu vyletela z rúk a roztrieštila sa na tisíce nespojiteľných čriepkov. Hermann sa rozpľaštil na zemi a z úst sa mu vydral bolestivý vzdych. Pozviechal sa, vstal a obrátil sa na Klimkeho. Stál som bezradne a vydesene, pozerajúc striedavo z jedného na druhého. Vzduch bol čistý ako pohľad cez nevybrúsenú krištáľovú čašu a ja som fascinovane pozoroval dve postavy proti poludňajšiemu slnku. Vo vzduchu lietal hmyz a slnečné lúče okolo oboch tak rozdielnych siluet vytvorili zvláštnu gloriolu. Atmosféra mi pripomínala rozprávkové lúky, na ktorých tancujú víly svoje omamné tance, nedotýkajúc sa pritom zeme.

Hermannovi sa od bolesti podlamovali nohy, ale pohľad mal jasný, upretý na Klimkeho.

„Prečo ste to urobili?" Slová, ktoré mu vyšli z úst, ma zaskočili. Vyslovil ich hlasom, v ktorom nebola ani stopa po bolesti. V tóne jeho slov bolo cítiť jemnú výčitku a zvláštnu zvedavosť, ako keď náš pán farár karhal z kazateľnice svoje hriešne ovečky. V tej chvíli som mal pocit, akoby sa Hermann vyrieknutím týchto slov presunul do iného sveta, akoby v tej chvíli vyzliekol krátke nohavice a vkročil na miesto, ktoré sa mne zdalo vzdialené ako koniec vesmíru. Ten svet som doteraz vždy len pozoroval s hlbokým rešpektom, keď sa otec rozprával stíšeným hlasom s pánom Nowotnym o politike, alebo keď s mamou spomínali na spoločné zážitky z cestovania naprieč Európu. Otázka zostala visieť vo vzduchu ako kliatba, proti ktorej neexistuje kúzlo. Tá chvíľa akoby nemala nikdy skončiť, mala v sebe prazvláštnu energiu a samotným aktérom vyrazila dych a vzala slová z pier. Vyzeralo to, akoby som sa díval na fotografiu, na ktorej sa pohybujú iba malé bzučiace bodky rozčúleného hmyzu.

Klimke nemo hľadel na Hermanna, neschopný slova. Možno v tej chvíli pochopil, aký zákerný a zbytočný bol jeho útok, no muselo tam byť ešte niečo, čo ochromilo jeho telo a jazyk. Čaro tej chvíle pominulo, keď sa Hermann otočil ku mne. V očiach mal výraz prázdnejší než vyschnutá studňa, z ktorej smädní pútnici vyčerpali všetku vodu.

„Poďme domov," zaznelo z jeho pier, keď ma míňal, mieriac domov.

Klimkeho sme tam nechali stáť s tisícami črepín pod nohami a s omámeným výrazom na tvári. Cestou domov už nikto z nás neprehovoril ani slova.

Zvyšok leta ubehol ako voda a v septembri sme sa opäť vrátili do školských lavíc. K tomu, čo sa stalo, sme sa už nikdy nevrátili a nedozvedel sa o tom nikto iný. Na Hermannovi však bolo vidieť, že sa niečo zmenilo, bol zadumanejší a menej zhovorčivý. Akoby v tej chvíli, počas toho krátkeho a nerovného súboja s Klimkem prišiel presne o ten kúsok bezstarostnosti a spontánnosti, ktorý tvorí tú krehkú hranicu medzi svetom detí a dospelých. Naše cesty sa neskôr rozišli, a v živote sme sa stretli už len raz, pri fontáne na námestí v Calwe, kde ešte stále plávali oranžové ryby. Ak sa dobre pamätám, bolo to v jeseni roku 1914, mal som vtedy tesne pred štyridsiatkou, Hermann však na mňa pôsobil oveľa starším a unavenejším dojmom. V očiach mal zasnený pohľad, vzdialene pripomínajúci Klimkeho výraz nad dvoma otvorenými kanálovými príklopmi. Pod lístím padajúcim zo stromov priamo do fontány sme si spolu vymenili pár slov a spomenuli na niekoľko príhod z detstva. Hermann bol zvedavý na svojho profesora latinčiny, ktorého mal veľmi rád a ktorý umrel na prelome storočia. Rozlúčili sme sa bez sľubov, že si napíšeme, naše stretnutie ukončilo krátke a pevné potrasenie rúk a dlhý pohľad do očí. Stále som mal pocit, že medzi nami zostalo niečo nedopovedané, avšak ani jeden z nás nenašiel odvahu otvoriť Pandorinu skrinku.

Severovýchodne od Amiens, august 1918

Toto všetko mi preletelo hlavou, kým moje vedomie nachvíľu neopustilo realitu, zanechajúc ma ležiaceho na cudzom chladnúcom tele. Prebral som sa až na drevenom lôžku, pričom miestnosťou sa ozýval vzrušený šepot mojich spolubojovníkov. Ich slová mi prezradili, že z dokladov, ktoré našli v šatách mŕtveho, zistili jeho meno a pôvod. Volal sa Dominik Merciér, pochádzal z francúzskeho Lyonu a mal osemnásť rokov. Keď telo, ktoré vďaka zásahu môjho bodáku ležalo pochované na kraji záhrady, dostalo meno a identitu, pocítil som odrazu nekonečnú hrôzu a beznádej zo všetkého, čo sa dialo navôkol. Smútok mnou prenikol nemilosrdne, rovnako ako môj bodák Dominikovým srdcom a oči sa mi naplnili slzami zúfalstva a bolesti. Plakal som nad Dominikom, nad Hermannom, nad sebou samým a nad miliónmi nevinných ľudí, ktorí všade navôkol zomierali bez nádeje nielen pre seba, ale ani pre svoje deti, pretože to najhoršie nás všetkých ešte len čakalo v podobe hnedého moru.

Calw, jeseň 1923

Vrátil som sa z frontu domov bez ďalších zranení, ale s dochrámanou dušou. Po nejakom čase mi poštou prišiel balík, v ktorom bola kniha s venovaním. Volala sa Siddhartha, na obálke bola Hermannova fotografia a venovanie znelo:

„Kurtovi, ktorý bol pri tom.
S láskou Hermann"

Calw, október 1939

O niekoľko rokov neskôr v mojej knižnici nechýbala ani jedna dovtedy vydaná Hermannova kniha. Našiel som v nich množstvo odpovedí na otázky, ktoré by som si možno nikdy nepoložil, no práve to, že som ich objavil zmenilo môj pohľad na veci navôkol. V tých časoch sa moja rodná krajina dobrovoľne vydala priamym smerom do pekla, smerom, ktorý si nechala vnútiť cintľavým a hysterickým Rakúšanom a jeho nohsledmi.

Jedného večera som cez okno svojho bytu sledoval, ako hŕstka tancujúcich postáv v tmavých uniformách založila uprostred námestia veľkú vatru, ktorú výdatne kŕmila knihami. Videl som rozbitý výklad synovho malého ale prosperujúceho kníhkupectva, z ktorého vystavené Hermannove tituly putovali priamo do plameňov. Od syna som sa tiež neskôr dozvedel, že okrem mňa je v Calwe ešte niekto, kto vlastní kompletnú bibliografiu môjho priateľa z detstva. Klimke tiež nezabudol. Možno v tých knihách hľadal odpustenie, možno nádej pre lepšie dni, ktoré pre neho navždy skončili, keď mu najprv požiar vzal jeho pekáreň a vzápätí tuberkulóza jeho manželku. Navyše sa nočnými ulicami Calwu zvykol preháňať jeho jediný syn, vo fašistickej uniforme, ožratý ako čík, hajlujúci ľavou rukou, lebo o tú pravú prišiel pri nehode v textilnej fabrike.

Toto už nie je moja vojna. Ani tá prvá nebola, no v nej som predsa ešte len niečomu veril. Dominikova smrť všetko zmenila, poznačila ma do konca života a neprešiel deň, ktorý by pre mňa nezačal myšlienkou na jeho umierajúce oči farby nezábudiek. V Hermannových knihách som nenašiel ani odpustenie a ani zatratenie. Len kúsok nádeje, skutočne len kúsok, že tí, čo prídu po nás, už nepremrhajú svoju šancu, tak ako sme to urobili my.

Vlado Radosa

Vlado Radosa

Bloger 
  • Počet článkov:  45
  •  | 
  • Páči sa:  0x

píše, čo vidí Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
SkryťZatvoriť reklamu