Včerajšiu noc som preflámoval s partiou v bare Mystigue a ožrali sme sa ako dogy. Neviem, ako som sa dostal domov, neviem kedy, neviem nič. Peklo.
Najhoršie však bolo prebudenie. Chcel som si obliznúť vysušené pery a nemal som čim. Chcel som zmerať hrúbku marasu na draho pestovanej sklovine ale nešlo to. Chcel som zanadávať na niekoho blbé kanadské žartíky, no z úst sa mi popri zápachu vydralo len tlmené huhlanie. Niekto mi ukradol jazyk.
Niekto mal tú drzosť, počkal si, kým budem nepozorný, zraniteľný a najmä sťatý pod obraz, potiahol, vytiahol a... nechal ma bez jazyka. Nevdojak mi prišla na um knižka Gerta Prokopa „Kto by už kradol nohy?". Šikovný detektív v nej tú záhadu vyriešil, no mňa nič nenapadá. Na čo by preboha bol niekomu môj jazyk? Stavil som sa s niekým v krčme, ako Bruce W. v Štyroch izbách? Nemožné, cítil by som bolesť! Stratil som ho niekde cestou z krčmy? Tiež nemožné, v akomkoľvek stave sa nachádzam, veci nestrácam, ani mobil, ani peňaženku. Som bezradný.
V panike sa dotackám k zrkadlu, otvorím tlamu a pozerám. Dva rady zubov, vrchný aj spodný, chýbajú len tie, ktoré chýbať majú. Ale jazyk tam nie je. Vidím len bezodnú a bezjazyčnú dieru. Podlomia sa mi nohy a tvrdo dopadnem na riť, heknem bez obvyklej nadávky. Čo budem robiť? Ako budem jesť, rozprávať, omieľať o podnebie sladké septembrové maliny, bozkávať po francúzsky, olizovať si z pier penu z piva? Viete si to predstaviť? Ja nie.
Vstanem, presuniem sa do obývačky a bez slova vkĺznem do akvária. Medzi svojich. Niektorí z jeho obyvateľov vystrašene miznú v opačnom rohu, iní chápavo kývajú hlavou alebo sprisahanecky žmurknú. Poznajú svojho.
A čo sa týka môjho jazyka? Niekto má teraz dva jazyky. Tak nech sa s nimi zadrhne.
foto: internet
