Včera večer sme mali saigon, starí prišli napití z mesta a šalovali rotu, barak šiel do triesok. Ráno sme dostali pochvalu od náčelníka za vzorný poriadok. Niekto celú noc hlobil dohromady rozbité dvere, niekto kreslil nanovo rozkmásanú nástenku. Spali sme 2 hodiny. Je nám to jedno, len ďalšia z nocí, ktoré splynú s tými nasledujúcimi.
O 7.00 nasadáme do autobusu a odchádzame do Ružomberku. Cestou v autobuse kreslím na zahmlené okno srdce prestrelené šipom. Ostatní spia. V Ružomberku dávame dohromady kasíno po Rusoch, tie sivé budovy, ktoré vidíte hneď vedľa hlavnej cesty. Rusi odtiaľto odišli pred dvoma rokmi. Zostal po nich len smrad – zmeska nenávisti, strateného času a zbytočnosti. Nemali ste tu čo robiť, hajzli, ťahajte domov! Tam, kam patríte, už nie sme váš Afganistan! V deravom komíne jednej izby nájdeme pohľadnice a listy z Moskvy, špinavý modrý šál a pár ostrých nábojov z gulometu.
Makáme na omietke na treťom poschodí, zrazu zdola počuť rev, vyzrieme von. Popod závoru vchádza nádherný newfoundlanďan. Stráže pri bráne vletia do úzkej umakartovej búdky, zabuchnú dvere a rehocú sa na celé kolo. Poznám psie rasy, tento krásny čierny démon je neškodný. Dvaja Rómovia, opierajúci sa pri miešačke o lopatu nasadia nadzvukovú rýchlosť a miznú v budove. Na našom poschodí zábava v plnom prúde, aspoň trochu srandy do tejto pakárne. Potom sa vraciame k práci.
Návrat na rotu, prezliekame sa opäť do teplákov. Od 06.00 do 22.00 si nesmieme sadnúť alebo ľahnúť na posteľ, železné pravidlo mazáckej vojny. Sedíme na zemi alebo na plechových nočných stolíkoch. Už sme poučení - včera sa starí spili cez deň, ožrali aj jedného mladého. Poznal som ho z civilu zo Žiliny, je to pekný hajzel, mlátil sos svojou partiou deti na diskotékach. Keď ho starí našli v nemote ležať na bidle obliali ho vodou. Prebral sa a v očiach mal amok. Dostal ranu päsťou a večer čistil hajzle. O dva roky po vojne zomrel na zubárskom kresle. Alergia na anestetikum.
Večer na barakoch obvyklý rituál, rota sa musí ligotať. Starým robíme bufet a šumáky. Cigarety pre nich sme si nechali kúpiť v meste. Keď skončíme, ľahnem si pod postel a čítam Hemingwaya. „Komu zvonia do hrobu“, to mi ale nemusíte veriť, avšak ja si to pamätám, akoby to bolo včera. Naraz sa rozletia dvere a mladý Zachar z vedľajšej izby vletí donútra. „ Gyorimu jeblo, zdrhajte!!! Gyori je starý - ryšavý psychopat, na stavbe po nás vo voľnom čase hádže roxorové tyče. Dostal dnes kopačky od starej, ožral sa v meste, prišiel na rotu a vytiahol nože. V momente vyskakujeme z okna, rotou sa rozlieha rev. Schováme sa za barák a začína peklo.
Gyori vybehne pred barak, v každej ruke nôž. Reve ako besný. „Zabijem, zabijem, zabijem vás do radu, všetkých do radu!“ Na baraku už nie je ani nohy, starí aj mladí v panike zdrhajú, dverami, ale aj oknom. Dvoch mladých vyzdvihne o pár hodín hliadkový džip v Mikuláši, majú chodidlá zodraté do krvi, vybehli len v teplákoch a papučiach.
Starí sa rýchlo spamätajú, v jedálni odmontujú železné rúrky zo stolov, vybehnú von a vrhnú sa na Gyoriho. Mizne pod ťažkými, dobre mierenými ranami . S Kakim, útlym chalanom z Nových Zámkov spoza rohu vidíme už len jeho ochabnuté telo. Erik, férový starý z Lučenca, kľačí na zemi a drží Gyoriho v náručí. Namiesto hlavy vidím chuchvalec vlasov a krvi, je veľký ako basketbalová lopta. Z roztrhnutých pier niekde uprostred sa derú divné pazvuky. Erik ich silným úderom päsťou umlčí.
O chvíľu prichádza vetrieska s gumou. V očiach má strach, mimoriadna udalosť počas jeho služby smrdí prúserom. Gyoriho telo starí naložia na korbu. Viac už o ňom nebudeme počuť ani slovo, zľahne sa po ňom zem. Vraj to prežil.
Vraciame sa s Kakim na rotu, upraceme si skrinky a umyjeme sa. Starí nás nechajú ľahnúť na bidlo pred desiatou, dnes to bolo husté a aj oni sú tiež len ľudia. Večer sa strašne ožerú. Ale bez saigonu.
Ďalši deň za nami. Už len 430.
