Nebol som zamilovaný ani nepamätám. Moja posledná láska bola pionierska vedúca v tábore v Bobrovci. Mala krásne gaštanové vlasy a hruď plochú ako francúzsky mím. Myslím, že ma mala celkom rada, hladkávala ma po vlasoch a spávala s iným pionierskym vedúcim, ktorý jej na chatke hrával na gitare. Odvtedy som sa nejako výrazne o dievčence nezaujímal, lebo ani ony sa nejako výrazne nezaujímali o mňa.
Všetko sa zmenilo 7. septembra. Poobede. Rovno oproti cez ulicu je štvorbytovka. Býva v nej belgický inžinier fajčiaci galúsky, stará ježibaba Příhodová, rozvedená pani Pochylá s deťmi a mladý pár opilcov , čo sa furt mlátia a vzápätí strašne milujú. Strechu nad bytovkou prerobili na celkom pekné podkrovie. Dlho v ňom nik nebýval, až do toho osudového piatku. Vtedy prišiel veľký biely anton a za ním maličký zelený volksvagen chrobák. Z antona vyliezli dvaja chlapi ako hora a z chrobáka dievča krásne ako nebo samo. Pozeral som na ňu ako na zjavenie. Ryšavé kudrlinky, oči zelené ako smaragdy, pehavý nos do hora a šiju ako labute zo Štrkovca. Anjel. Hneď ako vystúpila, začala dirigovať tie dve hory. Za hodinu a pol povynášali obsah antona do podkrovia (všimol som si parádne hojdacie kreslo), nasadli a odfrčali. Ona pootvárala všetky okná, sadla si na balkón a zapálila si cigaretu. Videl som zdola len dym a vršok jej hlavy. Srdce mi zaplesalo, lebo odkedy sa krásna Evka odsťahovala do Prahy, tak sa v okolí nenachádzalo žiadne poriadne potešenie pre oči. A teraz hneď toto, uznajte, že bol dôvod na radosť.
Takže som rozhodil siete a snažil sa pozisťovať, čo sa dalo. Normálne vôbec nevyzvedám a neklebetím, ale toto bol špeciálny prípad. A okrem toho sa nedá nepočúvať, keď sa niekto rozpráva rovno pri stánku. Lebo ono to vyzerá, že som za stenou a mimo sveta, ale to je len klam. Nedajte sa obalamutiť, počujem a vidím všetko. Takže, Zuzka je tunajšia, má osemnásť a študuje na konzervatóriu hru na priečnu flautu. Jej rodičia sú rozvedení, jej mamina žije v Amsterdame a oco je strašne bohatý podnikateľ s veľa milenkami. Toľko som nechtiac vypočul od klebetiacich susedov. Keďže sa však živo zaujímam o život navôkol, tak som si aj ja začal skladať svoj obraz.
Zuzka je zvláštna. Býva v podkroví s kozubom, má super auto a fajčí štartky. Nemá televízor, kupuje si krížovky, časopisy o motorkách a sem tam MIAU. Na palci nosí plastový prsteň, na ľavom kotníku striebornú retiazku a na pleci má vytetovaného zvláštneho strapatého chlapčeka na nejakej divnej planétke. Nikdy som ju nepočul hrať, vraj hrá však veľmi krásne. A vraj smutno, no vždy len večer. Chodieva vedľa do krčmy. S džbánom. Nechá si ho do vrchu naplniť pivom a odnesie si ho orosený domov. Oblieka sa čudne, nosí šaty vyšívané kvetinkami a ornamentami. A zásadne nenosí podprsenku, čo je veľmi pôsobivé. Vraj sa u nej svieti aj do tretej do rána. Minule sa postarala o rozruch, keď jej otec doniesol kvety. Pohádali sa a ona mu ich vyhodila na strechu jeho BMW. Aj s vázou. Videl som to na vlastné oči. Keď si sadal za volant tak plakal. Bolo mi ho ľúto.
Začal som si ju teda tak trošku viac všímať, lebo vyzeral byť vskutku zaujímavá osôbka. No a ako som si ju tak všímal, tak sa mi začala celkom páčiť. Možno, že nie som celkom jej typ, ale možno keby sme sa zoznámili, tak by sme zistili, že sa k sebe celkom hodíme. Je predsa množstvo protikladov, ktoré sa priťahujú. Ona je taký umelecký typ, ja som zase technický zdatný. Určite by sme našli množstvo spoločných záujmov, ako som vám už totiž spomínal, dosť aktívne sa zaujímam o dianie okolo seba. Postupne som sa začal zaujímať o hudbu a zohnal som si aj nejaké cédečka s vážnou hudbou. Trochu som sa pri nich nudil, ale to by sa časom určite spravilo. Postupne som si vypracoval predbežný plán, ako ju oslovím a nadviažem prvý kontakt. No moc sa mi nedarilo, lebo buď mala na ušiach slúchadlá, alebo za ňou stáli v rade ďalší otravní zákazníci.
A potom mi bol znenazdajky osudom zasadený nečakaný úder. Keď som raz náhodou pozoroval cigaretový dym na jej balkóne, tak som si všimol, že sú tam hlavy dve! Postavil som sa na stoličku, aby som mohol narovnať časopisy v hornej poličke a tak som uvidel, že tá druhá hlava patrí nejakému chalanovi. Vyšiel som vonku a začal som umývať sklo a popri tom som mohol počuť, ako sa smejú a zabávajú. A to bolelo. Všetky moje sny sa rozsypali ako hrad z piesku. Zaliezol som do vnútra a smútil som. Cítil som sa tak, akoby mi niekto vybrakoval vnútro ako v nejakom blbom výpredaji. Akoby sa mi už nechcelo na nič tešiť a všetko zrazu zošedivelo. Už rozumiem, prečo sú ľudia takí rozcitlivení, keď ich opustí niekto, koho majú naozaj radi, prípadne ho aj ľúbia. A to sme spolu ani nechodili.
PS: Dnešný deň je najšťastnejší v mojom živote! Ráno som bol opäť nechtiac svedkom rozhovoru starej Příhodovej s jej krúžkom pozorných uší. Sťažovala si na dnešné časy, na marihuanu a skazenú mládež. Spomenula aj Norberta, tak sa vraj volá ten chalan, čo chodieva k Zuzke. Je to vraj Zuzkin spolužiak z konzervatória a minule ho prichytila, ako sa v aute pred bytovkou bozkáva s nejakým chalanom! A v meste ich videla sedieť na káve a držať sa za ruky! Takže to vôbec nemôže byť Zuzkin frajer! Najradšej by som ho vybozkával, ehm, teda, viete ako to myslím.
A tak, aj keď sú ranné hmly čoraz hustejšie, ľudia čoraz mrzutejší a zima zalieza pod nechty ako kôra z pomarančov, mne svieti slniečko celý deň. A znovu si pískam celou cestou do roboty. Na veselú nôtu.
