Po dvoch týždňoch som začal byť mierne nervózny, lebo sľúbený termín padol. A nikto ma nevyzval, aby som prišiel podpísať avizované zmluvy. Ešte stále som však mal dostatočnú rezervu. Ubehlo pár dní a keď sa nič nedialo, zavolal som do Tatrabanky. V tej chvíli sa Tatrabanka začala správať nie ako banka, ale ako podradný partner tretej kategórie. Milá dievčina, ktoré mi pri našom prvom stretnutí vychádzala maximálne v ústrety (dostal som aj vizitku) sa so mnou začala hrať „na schovky". Nedvíhala mobilný telefón. Niekoľkokrát denne, niekoľko dní za sebou. Volal som na pevnú linku, nechával jej odkaz u kolegov márne. Začal som sa trápiť, či žije. Bol som mimo mesta a tak som sa rozhodol, že sa hneď po návrate uistím, že je v poriadku. V deň môjho príchodu do banky som jej skúšal znovu zavolať, opäť bezvýsledne. Po príchode do jej kancelárie som zistil, že žije a je zdravá. Odľahlo mi a informoval som sa, ako to vyzerá s mojím úverom. Uistila ma, že všetko je v poriadku a že peniaze už sú na ceste.
Avšak prišli Vianoce a po peniazoch ani stopy. Volal som dievčinke, ale po tej sa opäť zľahla zem. Nedvíhala telefóny a zatajovala sa predo mnou. Tak som skúsil o poschodie vyššie. Bol som ubezpečený, že je všetko v poriadku a môj úver bol schválený. Ešte som sa uistil, že mi Tatrabanka skutočne schválila celú sumu úveru aj s dohodnutým úrokom. „Ale samozrejme a prajeme Vám krásne sviatky! Peniaze máte na účte možno ešte tento rok." Trt baraní.
Po Novom roku som opäť volal. Márne. Rozhodol som sa ísť do banky opäť osobne. To bolo dobré rozhodnutie. Ináč by som sa asi nebol dozvedel, že mi Tatrabanka schválila ani nie polovicu požadovanej sumy. Tvrdo som dopadol na riť. Nielen kvôli časovému sklzu v podnikaní, ale aj kvôli priateľom, od ktorých som si požičal peniaze a sľúbil ich do sviatkov vrátiť.
Najhoršie však bolo, že aj ľudia z Tatrabanky sa tvárili prekvapene. Tak sme si spoločne urobili v kancelári malý prehľad a zistili sme, že Tatrabanka potrebovala 6 týždňov na to, aby mi túto skvelú správu mohla vôbec oznámiť. 6 týždňov vs 2 týždne, po ktorých som mal mať peniaze na účte. Silná káva aj na vola. Zadržal som dych a napočítal do desať. Zabralo a oni ostali nažive.
Štvalo ma najmä to, že beží čas a vďaka tomu, že so mnou odmietali komunikovať a musel som ich „naháňať" ako kozy v nose, prišiel som o niekoľko dní, vlastne týždňov. Dohodli sme sa, že situáciu ešte preveria a ozvú sa mi. Neozvali sa. Myslel som si, že si zo mňa robia dobrý deň a po troch dňoch neúspešného telefonovania a esemesiek som sa vybral do banky. Dievčinka, ktorá si pravdepodobne myslela, že som do nej zamilovaný a nedvíhala mi telefóny už tam nepracovala. Novoprideleným manažérom som bol ubezpečený, že na mojom úvere sa tvrdo pracuje a rozhodnutie je otázkou dní. Konečné stanovisko Tatrabanky ale nakoniec bolo, že si vzhľadom na momentálnu výšku môjho príjmu a výšku požadovaného úveru musím zohnať spoludlžníka. Toto stanovisko som dostal po ôsmich týždňov od dodania podkladov. Spoludlžníka som zohnal a dodal ďalšie kompletné podklady. Tatrabanka sa však rozhodla, že v prieťahoch bude pokračovať. Po ďalších hrách „na skovku" mi došla trpezlivosť. Poučený predošlým prístupom som si vyžiadal písomný záväzok o dodržaní termínov zo strany Tatrabanky. Až toto skutočne zabralo.
Po dlhotrvajúcom boji som konečne dostal zmluvy na podpis. Všetci sme sa veľmi tešili, lebo ja som chcel mať peniaze na účte a Tatrabanka ma chcela mať z krku. Až pri podpise zmluvy som zistil, že mi síce z legálneho dovodu ale bez predošlého oznámenia zvýšili úrok a skrátili dobu splácania úveru z 20 na 10 rokov. Tým pádom sa zdvojnásobila mesačná splátka. Taký detail.
„Prepáčte, my sme si to nevšimli."
To už som vážne išiel k zemi. Lebo každý človek má svoju hranicu a ja nie som výnimka. Podpísal som nový dodatok a požiadal o predĺženie doby splácania úveru. Môj novopridelený bankový manažér ma ubezpečil, že stanovisko dostanem už zajtra. A že mi zavolá. Nezavolal. A ani mi nezdvihol telefón. Cítil som sa nepodstatný ako hokejka v Sydney.
Na ďalší deň som prišiel do Tatrabanky, a opýtal sa, kde som spravil chybu. Či ma len jednoducho moja banka nemá rada, či mi páchne z huby alebo či je to celé relácia Skrytá kamera. Utvrdili ma, že nie. Kľúč vraj nie je u nich, oni veľmi chcú. Kľúč je v Bratislave, ale aj tam už o mne vedia a veľmi sa snažia. Minimálne každý druhý deň tam zasadá úverová komisia, ktorá rozhoduje o by/ití a neby/ití hokejok môjho typu. Komisia, ktorá potrebovala viac ako dva mesiace na to, aby dokázala obyčajnému človeku poriadne posrať život. Nemal som slov. Vytackal som sa z budovy a chcelo sa mi vracať.
Predvčerom som sa opäť pokúsil dovolať na mobil svojmu bankovému manažérovi. Či ešte žije, lebo sľúbil, že sa ozve, ale neozval. Ale nebral mi telefón. Išiel som do banky, chvalabohu bol v poriadku. Odľahlo mi a sľúbil som si, že už sa oňho nikdy nebudem báť.
A radšej mu ani neprezradím, že keď som pred niekoľkými dňami prišiel do inej banky a požiadal o úver, dievčina vľúdnejšia než slová Budhu si ma vzala pod ochranné krídla. Sľúbila mi, že sa o mňa postará. Volá mi! takmer každý deň, kedy prídem podpísať zmluvy. Kontrola mojich podkladov, schválenie úveru a príprava zmlúv trvala cudzej banke 7 (slovom sedem) pracovných dní.
Takže tu je krátke poučenie.
1. Ak budete niekedy v živote žiadať o úver, naozaj porozmýšľajte, v ktorej banke to bude. To, že ste 7 rokov jej klientom nemusí hrať vo váš prospech. Uvedomte si, že do banky ste si celý ten čas mohli ukladať zarobené peniaze a platiť jej za to poplatky. A to nie je málo.
2. Po požiadaní o úver nikdy do svojej banky nevolajte. A určite nie na niekoho mobilný telefón. Bankový úradník vás bez ohľadu na pohlavie môže považovať za úchyla. Voľte osobnú návštevu. Slzy obmäkčia a panické trasenie rúk a hlasu môže dokonca vyvolať ľútosť a skrátiť dobu čakania.
3. Nespoliehajte sa na termíny. Spôsobíte sebe a najmä svojej banke kopec problémov. A to sa jednoducho nerobí.
4. Všetko si nechajte potvrdiť písomne. Miniete síce banke kopec papiera, ale ona vám to započíta do iných poplatkov a vy tak nebudete mať výčitky svedomia.
A skutočne celkom na záver odkaz Tebe, drahá Tatrabanka. Od 23. 11. 2007 už pretieklo Dunajom veľa vody. Mám z Teba nervy úplne v kýbli. Urobila si mi z posledných týždňov skutočné peklo. Ja Ti aj napriek tomu posielam tento blog ako bezplatné vyznanie. Link posielam aj na Tvoje marketingové oddelenie a špeciálne PR. A samozrejme všetkým tým, ktorí sa zúčastnili tejto úbohej frašky.
PS: Možno čakáte na to, ako to celé dopadlo. Nijako. Psy štekajú, Tatrabanka ide ďalej a tí najlepší idú za ňou.
foto: internet
