Meteorológovia predpovedajú, že leto bude teplé. Vlekári sa topia v slzách, „kúpaliskári" úsmev od ucha k uchu. Každému je však jasné, že sa niečo zmenilo. Jednoducho už tá naša modrá planéta nie je tým, čím bývala. Tvrdenia pár „naftobarónmi" dobre podmastených odborníkov v osemdesiatych rokoch o tom, že je to prirodzený vývoj a nie dôsledok ľudskej činnosti, boli chrapúnske a pokrytecké. Teraz už si podobné ignorantstvo nedovolí nik. Priskoro sme zabudli, že to, s čím tu všetci hospodárime je len požičané, nie darované. My v Európe to máme zatiaľ celkom v suchu. Záplavy, extrémne teplé letá, víchrice a jeseň namiesto zimy nie sú nič v porovnaní s Katrynou, tajfúnmi v Japonsku a katastrofálnymi suchami v Afrike. Všetky tieto javy má na svedomí globálne oteplovanie. A teda my.
V skratke. Globálne oteplovanie vzniklo tak, že sme vďaka tomu, akí sme úžasne vyspelí a produktívni, začali vypúšťať do ovzdušia také množstvo CO2 a iných plynov, že sme si z našej matičky Zeme urobili jeden veľký sklenik. Slnečné lúče dopadajúce na zemský povrch namiesto toho, aby sa odrážali kade ľahšie, začínajú ohrievať oceány a roztápať ľadovce. To spôsobuje oteplovanie atmosféry, následkom čoho sa dramaticky menia klimatické podmienky. Momentálne je s nami zle - nedobre - hrozí nám zvýšenie hladiny oceánov, zatopenie mnohých prímorských oblastí a dramatický nárast „meteoprúserov" - záplav, tajfúnov, hurikánov alebo katastrofického sucha. Keďže sme konečne zistili, že nám tečie do topánok, sadla si naša vrchnosť pred desiatimi rokmi v japonskom Kyóte konečne za stôl a dohodla sa, že s tým teda niečo urobíme. Protokol prijatý nad sushi menu stanovil limity CO2 a plynov zodpovedných za globálne oteplovanie. Pridali sa postupne všetci, dokonca aj Čína a bratia Rusi. Až na pár výnimiek. USA s Kyótom súhlasili, až kým sa do Oválnej pracovne neusadil G. W. Bush. Jeho zdôvodnenie odmietnutia Kyóta bolo nasledujúce: „Ale nebudem akceptovať plán, ktorý by poškodil našej ekonomike a americkým robotníkom." Well, George, proti gustu žiaden dišputát. Paradoxne sú práve Spojené štáty krajinou, ktorá to vďaka globálnemu oteplovaniu schytáva skoro najviac. Nie, tu medzi riadkami nenájdete škodoradosť, Američania jednoducho doplácajú aj na to, že sme sa všetci spamätali tak neskoro.
USA to majú vo svete kvôli Iraku dosť nahnuté. Nie je to však nič oproti tomu, ako ich budú mať všetci v zuboch, keď nám skutočne začne prihárať. A to nielen obrazne.. Každý americký prezident si so sebou berie nejakú nálepku - JFK ako ten, ktorému spievala Marylin, Clinton ako ten, čo mal rád cigary, Nixon ako audio - voyeur a ak sa nič nezmení, tak Bush junior zostane navždy tým, čo nepodpísal Kyóto.
Tento blog mi chodil po rozume už asi rok. Včera som si však pozrel dokument An Inconvenient Truth a povedal som si, že pár slov na blogu za to určite stojí. Snažím sa žiť EKO už pár rokov, separujem, neplytvám vodou a elektrinou, rád chodím peši, mám rád zvieratká a kvetinky. Nepatrím však medzi tých, čo striekajú babám na ulici zeleným sprejom kožuchy a nejem len jabĺčka spadnuté zo stromu. Jednoducho som chcel poslať ďalej, že by sme si mali naozaj začať dávať pozor, čo sa deje okolo nás. A nemám práve na mysli Britney & Paris, Mariannu & Honzíka a spol. Lebo keď sa nás naši potomkovia budú pýtať, či sme si naozaj mysleli, že sa nám to prepečie a my budeme bezradne čumieť na špičky topánok... Tak vtedy už asi bude naozaj neskoro.
PS: Necítim sa ohúrený vyššie spomenutým oscarovým dokumentom. Berte to tak, že keď pôjdete do kina na An Inconvenient Truth, dozviete sa okrem toho, aký je Al Gore bohovský chlapík aj to, že globálne oteplovanie nie je žiadna sranda a čo s tým môžete urobiť aj vy. A ešte to, že nám asi bude v pomerne krátkom čase vystavený pekne mastný účet.
