Rozprávajú odborníci, psychiatri, psychológovia o tom, ako sa zvýšil počet psychiatrických pacientov, koľko ľudí trpiacich depresiou sa ocitá na psychiatrických oddeleniach našich Slovenských kliník. Sú to čísla, poznatky, štatistiky. Mnohí z nás sa pousmejú, zamyslia a idú ďalej. Veď čo iné nám aj zostáva. No nie sú to len čísla, poznatky či štatistiky. Sú to predovšetkým jednotlivé príbehy ľudí, ktorí žijú, bojujú a liečia sa z ťažkej choroby. Samozrejme exitujú rôzne typy a štádiá chorôb. Ľahké, stredne ťažké ,ťažké a neviem ešte aké. Neštudujem psychiatriu, neštudujem psychológiu. Som len človek, ktorý psychiatrické oddelenie pozná z pozície pacienta. Nechcem písať o svojich problémoch, rada by som však napísala o chode oddelenia, o režime dňa, o tom, ako pacienti z duševnými poruchami a problémami bojujú každý deň sami zo sebou aby ustáli ťažkú životnú situáciu, či nebodaj vyhrali nad chorobou s ktorou sa ocitajú na takom oddelení. Po príchode na oddelenie, je veľmi dôležité aby sa človek zmieril zo situáciu a prispôsobil oddeleniu a režimu. Mnohí si myslia, a to viem z vlastnej skúsenosti, že pokiaľ sa niekto dostane na psychiatriu, znamená to vlastne oddych, leňošenie a v prvom rade nič nerobenie. Nie je také ťažké vyviezť Vás z omylu. Režim je jednoduchý.
7:00 budíček a osobná hygiena
8:00 raňajky
8:30 – 9:00 podávanie liekov
9:00 – 9:45 vizita
10:00 – 12:00 osobné voľno, cvičenia, tréningy, terapie
12:00 obed
12:30 podávanie liekov
13:00-14:30 odpočinok na izbách
15:00-17:00 návštevy
18:00 večera
18:30 – 19:00 podávanie liekov
19:00 – 20:30 osobné voľno, televízor
20:30 – 21:00 podávanie liekov na spanie
21:00 – 21:30 voľno, hygiena
21:30 večierka
Toto je stanovený režim dňa psychiatrickej kliniky v Bratislave. Pekne spracované. Človek by si pomyslel, že je to samé voľno. No čo to v podstate prakticky zahŕňa? Myslím že to po vizitu je úplne jasné každému. Osobné voľno zahŕňa asi niečo na štýl: Rob si čo chceš, nebuď agresívny voči iným, nerob neporiadok, neotravuj, pofajči si až ťa to zabije a ak niečo potrebuješ, postav sa aj na hlavu, aj tak nikoho nezaujímaš. Mnohí z nás, čo sme sa ocitli v tomto čudesnom svete režimu, liekov, fajčenia, zaujímavých prípadov a prostredí plnom všemožných diagnóz, presne vieme o čom to je. Život na psychiatrii, nie je vôbec o voľnom čase. Je to súčasť niečoho zaujímavého, súčasť našich životov, našich trápení, smútku a bolesti. Tu sa čas nemeria na sekundy, tu sa nikam nemusíte ponáhľať, nemusíte sa báť, že to, či ono sa nezaplatí, nemusíte sa starať o to, čo dnes navaríte, upracete, dáte do poriadku. Tu je čas na Vás, čas popremýšľať čo všetko ste v živote pokazili, čo všetko ste prepásli, čo všetko sa Vám nepodarilo, tu si jednoducho žijete život pre seba a zo sebou. Tu sa donútite prehodnotiť svoje chyby, svoje sklamania a úspechy. Nie sú na Vás kladené tie obrovské nároky z vonkajšieho „reálneho“ sveta. Ocitáte sa, ako keby v inej realite. Realite plnej seba samého. Ocitáte sa v prostredí kde je, x pacientov s podobnými problémami, kde nie ste ten jeden jediný nešťastník na svete ktorí má problém. Čas tu beží neuveriteľne pomaly. Musíte sa jednoducho len prispôsobiť. Nie ste iný, všetci ste na jednej lodi všetci ste na psychiatrii a chorí. Dôležité je priznať si to a naučiť sa s tým žiť, nielen tam ale aj vonku. Rozdieľnosť je v povahách ľudí, v diagnózach ale hlavne v osudoch. Spoznala som tam mnoho ľudí, mnoho osudov, mnoho príbehov a bolesti. Tu sa už nemusíte skrývať, že Vás niečo trápi, zožiera a bolí psychicky. Toto všetko je tu úplne „normálne“. Ľudia tu plačú, rozprávajú sa, navzájom si pomáhajú. Nie sú to len úplní „blázni“ čo nevedia kde je sever. Stretnete tu vysokoškolsky vzdelaných, inteligentných ľudí, tých čo nemajú pojem o čase, tých čo pojem o čase majú, ale aj takých ktorí nezvládli to, čo bežní človek možno zvládne, tých čo mali všetko, ale aj tých čo nemajú nič. Vidíte a spoznáte tu život bezdomovca, právnika, lekára, študenta, pracujúceho, drogovo závislého a mnohých iných profesií a sociálneho postavenia. Nie je jednoduché žiť život psychiatrického pacienta ani tam a ani vonku. Mnohí Vás odsúdia a vysmejú. A jediné čo Vám zostáva je zmieriť sa s tým, že ste, že ste boli na psychiatrii a žiť svoj život ďalej poznačený skúsenosťou ktorú pochopia len tí, ktorí to prežili a vedia o čom to je. Tu vonku pochopíte, že kamaráti ktorí boli, už nie sú, že rodina ktorá bola, už nie je, že život už nie je taký aký bol, pretože ste boli na psychiatrii a ste „BLÁZON“. Je úplne jedno čo ste dovtedy dokázali, akými činmi sa môžete popýšiť, jednoducho ste tam boli. Ľudia sa Vás boja, pretože mnohí majú pocit nebezpečenstva v blízkosti takého človeka, samozrejme len v prípade takého ktorý to verejne prizná. Chodia medzi nami ľudia, ktorí sa na psychiatrii liečili a ani o nich nevieme, prečo to ale nevieme? Prečo nám ten, alebo onen nepovedal, že mal problém? Jednoducho len pre to, že sa bojí. Bojí odsúdenia, odstrčenia, predsudkov a neznášanlivosti.
